Práve tento prvý dojem je však klamlivý.

Pakobylky patria medzi biologicky pozoruhodné skupiny hmyzu. Niektoré dokonale napodobňujú vetvičky alebo listy, iné používajú chemickú či mechanickú obranu, niektoré samice dokážu vytvárať potomstvo bez párenia a zástupcovia radu Phasmatodea patria medzi najdlhší hmyz na svete.

V domácich podmienkach pritom nejde o náročného chovanca, ak chovateľ rozumie jeho základným potrebám. Pakobylka nepotrebuje výcvik ani intenzívnu manipuláciu. Potrebuje však vhodnú potravu, priestor na zvliekanie, primeranú teplotu, vlhkosť a dobrú ventiláciu.

Pozrime sa na desať vlastností, ktoré z pakobyliek robia oveľa zaujímavejšie domáce zvieratá, než by sa mohlo zdať.

1. Pakobylka nie je chrobák, ale špecialista na maskovanie

Pakobylky patria do radu Phasmatodea, ktorý zahŕňa pakobylky aj listovky. Ide o bylinožravý hmyz, ktorého spoločným znakom je okrem iného mimoriadna schopnosť splynúť s vegetáciou.

V prírode totiž nejde o to, aby pakobylka predátora premohla. Často je pre ňu výhodnejšie, keď ju predátor vôbec nezaregistruje.

Preto vznikli telá pripomínajúce vetvičky, stopky alebo listy. Kamufláž však nespočíva iba v tvare tela. Dôležitú úlohu zohráva aj sfarbenie, držanie tela a správanie.

Niektoré pakobylky zostávajú takmer nehybné, keď sa k nim približuje nebezpečenstvo. Iné pri pohybe využívajú zvláštne kývanie, ktoré môže pripomínať vetvičku pohybujúcu sa vo vetre.

Výsledkom je obranný mechanizmus, ktorý funguje na princípe: ak vyzerám ako súčasť rastliny, nemusím predátorovi dokazovať, že som nebezpečná korisť.

Nie všetky pakobylky však vyzerajú ako hnedý konár. Medzi druhmi nájdeme aj výrazne zelené, listovité, ostnité alebo dokonca pestro sfarbené formy.

2. Niektoré pakobylky sa rozmnožujú bez samca

Jednou z najpozoruhodnejších vlastností pakobyliek je partenogenéza – vývoj potomstva z neoplodnených vajíčok.

Pri niektorých druhoch môže samica vytvárať životaschopné vajíčka aj bez toho, aby sa predtým spárila so samcom. V populáciách pakobyliek sa preto môžeme stretnúť s pohlavným rozmnožovaním, fakultatívnou partenogenézou aj s líniami, ktoré sa rozmnožujú výlučne partenogeneticky.

Nejde pritom o jednoduchú biologickú kuriozitu. Partenogenéza je u pakobyliek predmetom intenzívneho evolučného výskumu. Moderné štúdie ukazujú, že sa tento spôsob rozmnožovania v skupine vyvíjal opakovane a môže mať viacero mechanizmov a evolučných pôvodov.

Pre chovateľa má partenogenéza veľmi praktický dôsledok. Jedna samica môže založiť novú generáciu aj bez prítomnosti samca.

To je jeden z dôvodov, prečo sa počet pakobyliek v chove môže zvýšiť oveľa rýchlejšie, než začínajúci chovateľ očakáva.

Jedna pakobylka teda nemusí byť začiatkom jedného jedinca. V závislosti od druhu môže byť začiatkom celej chovnej línie.

3. Pakobylka rastie tak, že opustí vlastnú „kožu“

Pakobylka nemôže jednoducho zväčšovať svoj pevný vonkajší obal. Jej telo chráni exoskelet a ten sa s rastúcim telom nedokáže neobmedzene rozťahovať.

Preto musí pravidelne zvliekať starý obal a vytvoriť nový.

Pred zvlekom sa pod starým exoskeletom vytvorí nová pokožka. Keď príde správny okamih, starý obal praskne a pakobylka sa z neho začne postupne vysúvať. Po úspešnom zvlečení zostáva nový exoskelet určitý čas mäkký a postupne tvrdne.

Práve zvliekanie je jedným z najcitlivejších okamihov celého chovu.

Pakobylka musí mať dostatok priestoru, aby mohla voľne visieť a vytiahnuť z pôvodného obalu celé telo aj končatiny. Ak narazí na prekážku alebo spadne v nesprávnom okamihu, môže dôjsť k vážnemu poškodeniu.

Preto má pri insektáriu veľký význam jeho výška. Chovateľ nepotrebuje iba dostatok priestoru na pohyb po dne. Potrebuje predovšetkým dostatok vertikálneho priestoru na zvliekanie.

4. Pakobylka je domáce zviera, ktoré nepotrebuje typickú interakciu

Pakobylka sa od psa, mačky alebo hlodavca líši nielen veľkosťou, ale predovšetkým vzťahom k človeku.

Nie je to zviera, ktoré potrebuje spoločnosť človeka. Nevyžaduje výcvik, prechádzky ani hru. Jej chov stojí predovšetkým na pozorovaní a vytvorení vhodného prostredia.

Pre človeka, ktorý chce zviera pravidelne pozorovať a sledovať jeho vývoj, môže byť práve toto veľmi atraktívne. Pakobylka pritom nie je úplne „neaktívna“. Pri bližšom pozorovaní možno sledovať kŕmenie, pohyb, zvliekanie, obranné správanie, rozmnožovanie aj vývoj od nymfy po dospelca.

Čaro chovu preto nespočíva v tom, že pakobylku človek neustále berie do ruky. Spočíva skôr v tom, že pri pravidelnom pozorovaní začne vnímať detaily, ktoré pri prvom pohľade vôbec nevidel.

5. Je nenáročná, ale nie nezničiteľná

Pakobylky majú povesť nenáročných domácich zvierat. Toto označenie má svoje opodstatnenie, ale nesmie viesť k predstave, že im možno vytvoriť ľubovoľné podmienky.

Pri mnohých bežne chovaných druhoch postačuje izbová teplota. Chovateľ však musí zabezpečiť vhodnú potravnú rastlinu, dostatočný priestor, výmenu vzduchu a podmienky potrebné na bezpečné zvliekanie.

Potrava zároveň musí pochádzať z bezpečného zdroja. Rastliny ošetrené pesticídmi môžu byť pre pakobylky nebezpečné. Neznámy pôvod listov preto predstavuje podstatne väčší problém než ich samotná dostupnosť.

Rovnako dôležitá je rovnováha medzi vlhkosťou a ventiláciou. Príliš suché prostredie nemusí vyhovovať niektorým druhom, ale ani trvalo mokré a zle vetrané insektárium nie je ideálne. Pri nadmernej vlhkosti môže začať plesnivieť potrava a organické zvyšky.

Pakobylka teda nepotrebuje veľa, ale to, čo potrebuje, musí fungovať správne.

6. Pod názvom pakobylka sa skrýva obrovská rozmanitosť

Predstava typickej pakobylky ako štíhleho hnedého konárika predstavuje iba malú časť reality.

Rad Phasmatodea zahŕňa druhy s veľmi rozdielnym vzhľadom, veľkosťou aj spôsobom života. Niektoré sú tenké a dlhé, iné majú široké listovité telo. Ďalšie sú mohutné, ostnité a na prvý pohľad pôsobia takmer pancierovane.

Rozdiely existujú aj v potrave. Mnohé druhy prijímajú viacero druhov rastlín, zatiaľ čo iné majú omnoho užšie potravné spektrum.

Aj preto sa nedá vytvoriť jediný univerzálny návod na chov všetkých pakobyliek. Informácia, ktorá platí pre bežný druh chovaný pri izbovej teplote, nemusí automaticky platiť pre špecializovanejší druh.

Pre skúseného chovateľa je preto názov druhu dôležitejší než samotné označenie „pakobylka“.

7. Niektoré druhy patria medzi najväčší hmyz na svete

Pakobylky patria medzi rekordérov sveta hmyzu. Rod Phobaeticus zahŕňa najdlhšie známe žijúce druhy hmyzu a pri rekordných exemplároch treba rozlišovať medzi samotným telom a celkovou dĺžkou vrátane vystretých končatín.

Medzi ďalšie výrazné rekordéry patrí Heteropteryx dilatata. Mohutné samice tohto druhu patria medzi najťažšie známe pakobylky a gravidné samice môžu dosahovať hmotnosť viac než 65 gramov.

Pri týchto údajoch je dôležité rozlišovať medzi vedecky zdokumentovaným rekordom, maximálnou hodnotou uvádzanou pre druh a údajom nameraným na konkrétnom chovnom jedincovi. Pri pakobylkách môže výsledný dojem výrazne ovplyvniť aj spôsob merania.

Rozmery sú však zaujímavé ešte z iného dôvodu. Veľká pakobylka neznamená iba väčšie zviera. Znamená aj úplne iné nároky na výšku insektária, priestor na zvliekanie a množstvo potravy.

8. Keď kamufláž zlyhá, niektoré pakobylky majú pripravený ďalší plán

Kamufláž je iba jedna z možností, ako sa pakobylky bránia pred predátormi.

Niektoré druhy majú na nohách výrazné ostne. Pri ohrození ich môžu použiť mechanicky – prudkým pohybom nôh sa snažia predátora odradiť alebo mu spôsobiť nepríjemný podnet.

Iné druhy využívajú výstražné sfarbenie, náhle roztvorenie krídel, zvuky alebo chemické obranné látky.

Niektoré pakobylky dokonca predstierajú smrť. Po vyrušení môžu stuhnúť a zostať nehybné, prípadne spadnúť z rastliny. Pre predátora tak prestanú pripomínať aktívnu korisť.

Obrana pakobyliek teda nie je jeden univerzálny mechanizmus. Evolúcia vytvorila viacero stratégií a jednotlivé druhy ich kombinujú rôznym spôsobom.

9. Z jedného insektária môže veľmi rýchlo vzniknúť problém s počtom jedincov

Začínajúci chovateľ často rieši otázku, koľko pakobyliek si kúpiť. Pri niektorých druhoch však treba rovnako skoro riešiť opačnú otázku: koľko ich bude o niekoľko mesiacov.

Pakobylky môžu vytvárať veľké množstvo vajíčok a pri partenogenetických druhoch nepotrebuje samica na vytvorenie ďalšej generácie samca.

Vajíčka pritom nemusia na prvý pohľad vyzerať ako niečo, čo by malo zásadne zmeniť chov. Malé útvary na dne insektária však môžu postupne viesť k desiatkam ďalších jedincov.

Preto je pri chove potrebné myslieť na populačnú dynamiku. Ak chovateľ nechce početnú kolóniu, mal by riešiť vajíčka priebežne, nie až v okamihu, keď sa v insektáriu objavia prvé desiatky mladých.

Pri druhovej identifikácii je navyše dôležité vedieť, či konkrétny druh využíva partenogenézu a akým spôsobom sa rozmnožuje.

10. Najzaujímavejšie na pakobylke je to, že sa mení pred očami

Pakobylka nie je zaujímavá iba jedným rekordom alebo jednou biologickou zvláštnosťou. Jej životný cyklus spája viacero javov, ktoré sa pri bežných domácich zvieratách pozorujú úplne inak.

Z vajíčka sa vyliahne nymfa, ktorá sa podobá dospelému jedincovi. Postupne rastie, opakovane sa zvlieka a mení svoje proporcie. Nakoniec dospeje, rozmnožuje sa a pri niektorých druhoch môže samica vytvoriť ďalšiu generáciu aj bez párenia.

Celý tento proces možno pozorovať priamo v insektáriu.

To je možno najväčšia hodnota pakobyliek ako domácich zvierat. Nie sú zaujímavé preto, že by boli interaktívne v tradičnom zmysle slova. Sú zaujímavé preto, že človeku umožňujú sledovať biológiu zvieraťa z bezprostrednej blízkosti.

Čo potrebuje pakobylka v domácnosti?

Základné vybavenie nie je rozsiahle, ale jednotlivé prvky musia zodpovedať konkrétnemu druhu.

• Insektárium s dostatočnou výškou na bezpečné zvliekanie.
• Vhodnú potravnú rastlinu z bezpečného a chemicky neošetreného zdroja.
• Dostatočnú ventiláciu, aby sa nehromadila kondenzácia a plesne.
• Primeranú teplotu podľa nárokov konkrétneho druhu.
• Vhodnú vlhkosť a podľa druhu aj pravidelné rosenie.
• Priestor, v ktorom môže pakobylka pokojne visieť počas zvliekania.

Pri chove zároveň netreba zabúdať na vajíčka. Pri druhoch, ktoré sa ľahko rozmnožujú, môže byť práve regulácia počtu potomstva prakticky najväčšou úlohou chovateľa.

Je pakobylka vhodné domáce zviera?

Pre človeka, ktorý očakáva od domáceho zvieraťa kontakt, výcvik a výraznú sociálnu väzbu, pakobylka pravdepodobne nebude tým správnym výberom.

Pre človeka so záujmom o prírodu, bezstavovce a pozorovanie živočíchov však môže byť veľmi zaujímavým chovancom. Nezaberá veľa priestoru, neprodukuje hluk a pri vhodnom druhu nevyžaduje komplikované vybavenie.

To však neznamená, že ide o „hračku“, ktorú možno bez následkov položiť do ľubovoľnej nádoby. Pakobylka je stále živý organizmus s konkrétnymi biologickými potrebami.

Najmä pri zvliekaní je citlivá a pri nevhodnej potrave môže utrpieť vážne následky. Chov preto stojí skôr na správnom prostredí než na množstve manipulácie.

Pakobylky v skratke

Pakobylka nie je nudná. Len sa na ňu treba pozerať inak.

Na prvý pohľad je pakobylka možno jedným z najmenej nápadných domácich zvierat. Nešteklí, nešteká, nebehá za človekom a väčšinu času sa nesnaží upútať pozornosť.

Ak sa však na ňu človek pozrie z pohľadu biológie, obraz sa úplne zmení.

Je to hmyz, ktorý dokáže napodobniť rastlinu tak presvedčivo, že sa stane jej vizuálnou súčasťou. Rastie prostredníctvom opakovaného zvliekania. Niektoré jeho druhy patria medzi najdlhší hmyz na planéte. Niektoré samice dokážu vytvárať potomstvo bez samca. A keď kamufláž nestačí, jednotlivé druhy môžu siahnuť po ostňoch, výstražnom sfarbení, predstieraní smrti či chemickej obrane.

Práve preto je pakobylka zaujímavým domácim zvieraťom. Nie preto, že by od človeka vyžadovala veľa pozornosti, ale preto, že pri pozorovaní odhaľuje jeden biologický detail za druhým.

Na začiatku môže človek v insektáriu vidieť iba konár. Po čase už vidí zviera, ktoré sa dokáže dokonale ukryť, niekoľkokrát za život zmeniť svoj vonkajší obal, vytvoriť potomstvo bez partnera a patriť medzi najväčších zástupcov svojho sveta.

Často kladené otázky

Sú pakobylky vhodné ako domáce zvieratá?

Áno, najmä pre ľudí, ktorí chcú živočícha pozorovať a zaujíma ich biológia. Pri vhodnom druhu je chov pomerne jednoduchý, ale stále vyžaduje správnu potravu, priestor a stabilné podmienky.

Potrebujú pakobylky samca?

Nie vždy. Viaceré druhy využívajú partenogenézu, takže samica môže vytvoriť životaschopné potomstvo bez párenia. Spôsob rozmnožovania však závisí od konkrétneho druhu a populácie.

Čo pakobylky jedia?

Pakobylky sú bylinožravce. Jednotlivé druhy však nemajú rovnaké potravné nároky. Mnohé chované druhy prijímajú napríklad černicu, ružu, hloh, dub alebo ďalšie vhodné rastliny.

Potrebujú pakobylky veľké insektárium?

Rozhoduje najmä druh a počet jedincov. Priestor musí umožniť voľný pohyb a predovšetkým bezpečné zvliekanie. Pri dlhších druhoch je preto dôležitejšia výška než veľká plocha dna.

Môžem pakobylku chytiť do ruky?

Niektoré druhy možno opatrne nechať prejsť na ruku, ale manipulácia by mala byť šetrná. Nikdy netreba pakobylku chytať za nohy alebo telo násilím a počas zvliekania je najlepšie nechať ju úplne bez zásahov.

Ako dlho pakobylky žijú?

Životnosť sa výrazne líši podľa druhu, pohlavia a podmienok chovu. Preto neexistuje jedno číslo platné pre všetky pakobylky.

Môže jedna pakobylka založiť celý chov?

Pri partenogenetických druhoch áno. Jedna samica môže produkovať životaschopné vajíčka bez predchádzajúceho párenia, takže populácia môže postupne narásť aj bez samca.

Prečo sú pakobylky také veľké?

Veľkosť sa medzi jednotlivými druhmi výrazne líši. Niektoré patria medzi najdlhší hmyz na svete a ich predĺžené telo a končatiny sú súčasťou adaptácií spojených so životom v vegetácii a kamuflážou.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Pakobylky ako domáce zvieratá: 10 zaujímavých faktov je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Ak však pakobylka prestane žrať úplne a stav trvá dlhšie, treba skontrolovať podmienky v insektáriu, potravu aj samotné zviera. Dôležité je pritom sledovať viac znakov naraz. Samotný fakt, že na liste nevidíte čerstvé požerky, ešte nemusí znamenať problém.

Pakobylka nemusí žrať stále rovnako

Množstvo prijatej potravy sa počas života pakobylky mení. Mladé nymfy často prijímajú potravu pravidelne, pretože rýchlo rastú. U väčších jedincov sa príjem potravy môže meniť podľa fázy vývoja a aktuálneho stavu.

Preto treba rozlišovať medzi tým, že pakobylka žerie menej, a tým, že o potravu úplne stratila záujem.

Ak sa stále pohybuje, reaguje normálne, vyzerá zdravo a pravidelne sa objavuje nový trus, krátkodobé zníženie príjmu potravy nemusí predstavovať problém.

Blíži sa zvliekanie

Jednou z prirodzených príčin zníženého príjmu potravy je blížiace sa zvliekanie. Pakobylka pred zvlekom mení svoje správanie a môže prestať prijímať potravu alebo ju prijímať podstatne menej.

Pred samotným zvliekaním môže byť menej aktívna. Často sa zdržiava na vhodnom mieste, kde má dostatok priestoru na zavesenie tela. Počas zvliekania potravu samozrejme neprijíma.

V tomto období je preto dôležitejšie zabezpečiť vhodné podmienky než pakobylku nútiť k potrave. Predovšetkým potrebuje dostatok priestoru, vhodnú vlhkosť a bezpečné miesto, z ktorého môže po starom obale voľne vysunúť telo.

Po úspešnom zvlečení nemusí začať žrať okamžite. Môže určitý čas zostať menej aktívna a následne sa k potrave postupne vrátiť.

Nevhodná alebo nechutná potrava

Ak pakobylka potravu odmieta, prvou otázkou by malo byť, či ide o rastlinu, ktorú daný druh skutočne prijíma.

Jednotlivé druhy pakobyliek nemajú rovnaké potravné nároky. Mnohé bežne chované druhy dobre prijímajú černicu, ružu, hloh, dub alebo ďalšie vhodné rastliny, iné druhy však môžu byť oveľa špecializovanejšie.

Problém môže vzniknúť aj vtedy, keď je rastlina síce pre daný druh vhodná, ale listy sú staré, zvädnuté alebo inak nekvalitné. Pakobylky často uprednostnia čerstvé listy pred poškodenou potravou.

Skontrolujte, či je potrava čerstvá

Listy vložené do insektária by mali zostať čo najdlhšie čerstvé. Zvädnuté alebo vysychajúce listy môžu stratiť atraktivitu a pakobylka ich môže prijímať menej.

Pri kŕmení vo vode treba zároveň sledovať, či rastlina nezostáva príliš dlho vo vode, nezačína hniť alebo neplesnivieť. Staré a poškodené časti je lepšie pravidelne odstraňovať.

Ak máte podozrenie, že potrava nie je vhodná, skúste ponúknuť čerstvé listy inej overenej potravnej rastliny, ktorú daný druh bežne prijíma.

Pozor na chemicky ošetrené rastliny

Jedným z najnebezpečnejších problémov môže byť potrava s neznámym pôvodom. Listy z okrasných rastlín, záhradných centier alebo miest, kde sa používali pesticídy, nemusia byť pre pakobylky bezpečné.

Insekticídy sú určené na ničenie alebo potláčanie hmyzu. Pakobylka preto môže na kontaminované listy reagovať odmietaním potravy, ale následky môžu byť aj oveľa vážnejšie.

Ak neviete spoľahlivo vylúčiť chemické ošetrenie rastliny, nepoužívajte ju ako potravu. Samotné opláchnutie listov nemusí zaručiť odstránenie všetkých rezíduí.

Problém môže byť v insektáriu

Ak potrava je vhodná a čerstvá, skontrolujte podmienky chovu. Pakobylky reagujú na teplotu, vlhkosť a kvalitu vzduchu.

Príliš vysoká alebo nízka teplota môže ovplyvniť aktivitu aj príjem potravy. Podobne môže pôsobiť dlhodobo nevhodná vlhkosť alebo zle nastavená ventilácia.

Insektárium by preto nemalo byť ani trvalo premočené, ani výrazne presušené. Požiadavky sa však medzi druhmi líšia, preto treba vychádzať predovšetkým z podmienok vhodných pre konkrétny druh.

Príliš vysoká teplota

Prehrievanie môže byť problémom najmä v malých insektáriách umiestnených pri okne. Priame slnko môže vnútornú teplotu zvýšiť oveľa viac než teplotu v miestnosti.

Ak pakobylka prestala žrať počas horúceho počasia, skontrolujte teplotu priamo pri insektáriu. Neriešte pritom iba teplotu v miestnosti. Dôležité je prostredie, v ktorom sa pakobylka skutočne nachádza.

Insektárium treba chrániť pred priamym slnkom a zabezpečiť primeranú výmenu vzduchu.

Príliš suché alebo príliš vlhké prostredie

Vlhkosť ovplyvňuje správanie mnohých druhov pakobyliek. Niektoré druhy potrebujú pravidelné rosenie, iné zvládajú podstatne suchšie podmienky.

Pri príliš suchom prostredí môže mať pakobylka problém s príjmom vody a zvliekaním. Naopak, trvalo premočené a zle vetrané insektárium podporuje kondenzáciu, plesne a zhoršenie kvality potravy.

Rosenie preto treba prispôsobiť druhu, teplote a ventilácii. Cieľom nie je udržiavať insektárium neustále mokré.

Skontrolujte ventiláciu

Slabá výmena vzduchu môže zmeniť podmienky v insektáriu aj vtedy, keď teplota a vlhkosť na prvý pohľad vyzerajú správne.

Ak sa na stenách dlhodobo drží kondenzácia, potrava rýchlo plesnivie alebo je vzduch v insektáriu neustále veľmi vlhký, skontrolujte vetracie otvory.

Dobrá ventilácia pomáha udržiavať stabilnejšie prostredie a zároveň predlžuje životnosť potravy.

Pakobylka môže odmietať potravu aj po presťahovaní

Nové prostredie môže dočasne zmeniť správanie pakobylky. Po premiestnení do nového insektária môže byť menej aktívna a nemusí okamžite začať prijímať potravu.

V takom prípade jej doprajte pokoj a zabezpečte správne podmienky. Neustále manipulovanie s pakobylkou môže stres zbytočne predlžovať.

Čo ak pakobylka prestane žrať úplne?

Ak pakobylka potravu úplne ignoruje, postupujte systematicky:

1. Skontrolujte zvliekanie. Pozrite sa, či sa blíži ďalší zvlek.
2. Skontrolujte potravu. Ponúknite čerstvé listy overenej potravnej rastliny.
3. Skontrolujte pôvod potravy. Vylúčte rastliny s neznámym chemickým ošetrením.
4. Skontrolujte teplotu. Zmerajte ju priamo pri insektáriu.
5. Skontrolujte vlhkosť. Zohľadnite požiadavky konkrétneho druhu.
6. Skontrolujte ventiláciu. Hľadajte trvalú kondenzáciu, pleseň a zatuchnutý vzduch.
7. Sledujte správanie a vzhľad. Všímajte si aktivitu, držanie tela, poškodenie končatín a ďalšie nezvyčajné prejavy.

Takýto postup je užitočnejší než okamžitá výmena všetkého v insektáriu. Ak naraz zmeníte potravu, teplotu, vlhkosť aj umiestnenie chovu, neskôr bude ťažké zistiť, čo problém spôsobilo.

Kedy už nejde iba o bežné nechutenstvo?

Krátkodobé zníženie príjmu potravy nemusí znamenať problém. Väčšiu pozornosť si zaslúži situácia, keď pakobylka prestane žrať a zároveň sa zmení jej správanie alebo vzhľad.

Varovnejšie je napríklad výrazné ochabnutie, nezvyčajná nehybnosť mimo obdobia zvliekania, problémy s držaním tela, opakované pády, poškodenie končatín alebo náhle zhoršenie stavu viacerých pakobyliek naraz.

Ak prestane žrať viac jedincov v rovnakom čase, hľadajte najmä spoločnú príčinu. Môže ísť o problém s potravou, pesticídmi alebo podmienkami v insektáriu.

Čo nerobiť, keď pakobylka nežerie

• Nevkladajte jej do insektária veľké množstvo rôznych neoverených rastlín naraz.
• Nesnažte sa ju nútiť k jedlu.
• Nevyberajte ju zbytočne z insektária, najmä ak sa pripravuje na zvliekanie.
• Nezvyšujte automaticky teplotu v snahe „rozbehnúť metabolizmus“.
• Neroste insektárium nadmerne len preto, že pakobylka prestala žrať.
• Nepoužívajte rastlinu s neznámym pôvodom len preto, že ju pakobylka predtým ochotne prijímala.

Najdôležitejšie je pozerať sa na celý obraz

Pakobylka, ktorá jeden deň prijme menej potravy, nemusí byť chorá. Prirodzené zmeny príjmu potravy súvisia s vývojom, zvliekaním aj aktuálnou aktivitou.

Ak však odmietanie potravy pretrváva, treba skontrolovať celý chov. Najčastejšie má zmysel začať pri zvliekaní, kvalite a vhodnosti potravy a následne preveriť teplotu, vlhkosť a ventiláciu.

Samotné množstvo potravy preto nie je najlepší ukazovateľ zdravotného stavu pakobylky. Dôležité je sledovať jej správanie, vzhľad, vývoj a stav celého insektária.

Často kladené otázky

Je normálne, že pakobylka jeden deň nežerie?

Áno. Krátkodobé zníženie príjmu potravy nemusí znamenať problém, najmä ak sa blíži zvliekanie alebo pakobylka inak pôsobí zdravo.

Prečo pakobylka pred zvliekaním prestane žrať?

Pred zvliekaním sa mení jej aktivita a správanie. Niektoré jedince preto prijímajú potravu menej alebo ju na určitý čas úplne odmietnu.

Čo jej mám dať, keď odmieta potravu?

Najskôr ponúknite čerstvú potravu, ktorú daný druh spoľahlivo prijíma. Nemá zmysel skúšať veľké množstvo neoverených rastlín.

Môže byť príčinou vysoká teplota?

Áno. Prehrievanie môže negatívne ovplyvniť aktivitu pakobyliek. Skontrolujte teplotu priamo pri insektáriu, najmä ak stojí pri okne alebo na mieste s priamym slnkom.

Čo ak prestanú žrať všetky pakobylky naraz?

V takom prípade hľadajte spoločnú príčinu. Skontrolujte najmä potravu, jej pôvod, prípadné chemické ošetrenie a podmienky v insektáriu.

Kedy už treba problém riešiť vážnejšie?

Ak odmietanie potravy trvá a zároveň sa objavia ďalšie nezvyčajné prejavy, napríklad výrazná nehybnosť, pády, poškodenie tela alebo náhle zhoršenie stavu, nejde už iba o otázku apetítu. Vtedy treba preveriť celý chov a podľa situácie konzultovať stav s odborníkom na bezstavovce.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Čo robiť, keď pakobylka prestane žrať je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Pri nastavovaní insektária preto nestačí sledovať iba teplomer alebo vlhkomer. Dôležité je, ako spolu súvisia teplota, množstvo vody, rosenie, ventilácia a stav samotných pakobyliek.

Aká teplota je vhodná pre pakobylky?

Pre veľkú časť bežne chovaných druhov postačuje teplota v miestnosti. Pakobylky preto zvyčajne nepotrebujú samostatný zdroj tepla, ak sa v miestnosti dlhodobo drží primeraná teplota.

Bežný chov pri izbovej teplote je praktický aj preto, že zabraňuje prudkým výkyvom. Pri mnohých druhoch je odporúčaná izbová teplota alebo mierne teplejšie podmienky, avšak chov v skleníku môže byť pre pakobylky v niektorých situáciách príliš horúci.

Teplotu však treba posudzovať podľa konkrétneho druhu. Údaj „tropická pakobylka“ automaticky neznamená, že insektárium musí mať 28 alebo 30 °C. Aj v tropických oblastiach sa teplota počas dňa a noci mení a jednotlivé druhy obývajú rôzne prostredia.

Izbová teplota často úplne postačuje

Pri mnohých druhoch je vhodnejšie ponechať insektárium v bežnej obytnej miestnosti než sa snažiť vytvoriť umelú tropickú klímu.

Výhodou izbovej teploty je stabilita a jednoduchá kontrola. Ak je v miestnosti cez deň príjemne a v noci teplota mierne klesne, nemusí to predstavovať problém. Pri niektorých bežne chovaných druhoch sa dokonca počíta s tým, že nočná teplota môže klesnúť o niekoľko stupňov.

Oveľa dôležitejšie než naháňať konkrétnu hodnotu je vyhnúť sa extrémom. Prudký pokles alebo nárast teploty môže byť väčším problémom než mierna odchýlka od ideálnej hodnoty.

Tropické druhy neznamenajú automaticky vysokú teplotu

Pri druhoch z tropických oblastí treba pozerať predovšetkým na konkrétne chovateľské požiadavky. Niektoré druhy dobre fungujú pri izbovej teplote, zatiaľ čo iné profitujú z teplejšieho prostredia.

Rozdiel môže byť aj v požiadavkách na vlhkosť a ventiláciu. Napríklad pri jednom druhu môže byť vhodné čiastočne uzavreté insektárium s každodenným jemným rosením, zatiaľ čo iný druh potrebuje podstatne otvorenejšiu konštrukciu. Druhové chovateľské údaje preto majú prednosť pred všeobecným pravidlom pre „tropické“ pakobylky.

Prehrievanie insektária môže byť väčší problém než chlad

Malé insektárium sa môže počas horúceho dňa zohriať oveľa viac než miestnosť. Najväčšie riziko predstavuje priame slnečné žiarenie cez okno, uzavreté plastové nádoby a miestnosti, ktoré sa v lete výrazne prehrievajú.

Insektárium preto neumiestňujte na miesto, kde naň niekoľko hodín priamo svieti slnko. Teplota vo vnútri môže pri takomto umiestnení výrazne prekročiť teplotu okolitého vzduchu.

Pri prehrievaní pomáha predovšetkým odstránenie zdroja tepla, zatienenie a zabezpečenie primeranej výmeny vzduchu. Prudké ochladzovanie ľadovou vodou alebo podobnými zásahmi však nie je vhodný spôsob regulácie teploty.

Ak sa insektárium v lete pravidelne prehrieva, problém treba riešiť už umiestnením chovu. Lepšie miesto často vyrieši viac než dodatočné technické vybavenie.

Čo so zimou?

V zime nemusí byť potrebné insektárium vykurovať. Ak teplota v miestnosti zostáva primeraná, väčšina bežne chovaných druhov nepotrebuje samostatný tepelný zdroj.

Pri výrazne chladnej miestnosti však treba zohľadniť konkrétny druh. Niektoré pakobylky zvládajú nižšie teploty lepšie než iné. Ak chovateľ potrebuje zvýšiť teplotu, bezpečnejšie je vykurovať celé prostredie kontrolovaným spôsobom než umiestniť priamo k insektáriu silný zdroj tepla.

Pri použití vykurovania treba zároveň sledovať vysychanie insektária. Vyššia teplota totiž často urýchľuje odparovanie vody, takže sa mení aj vlhkosť a potreba rosenia.

Vlhkosť v insektáriu nie je len číslo na vlhkomere

Pri chove pakobyliek sa často rieši relatívna vlhkosť vzduchu. Samotné číslo však nemusí presne ukazovať, či sú podmienky vhodné.

Dôležité je aj to, ako dlho zostáva prostredie vlhké, či sa na stenách vytvára kondenzácia, ako rýchlo schnú listy a či v insektáriu dobre cirkuluje vzduch.

Niektoré druhy tolerujú pomerne suché a dobre vetrané prostredie. Iné potrebujú vyššiu vlhkosť a čiastočne uzavreté insektárium. Rozdiely medzi druhmi môžu byť výrazné. AES napríklad uvádza, že niektoré druhy zvládajú otvorenejšie klietky, zatiaľ čo iné potrebujú takmer úplne uzavreté prostredie s vysokou relatívnou vlhkosťou.

Kedy rosiť insektárium?

Rosenie má pri pakobylkách dva hlavné významy. Zvyšuje dostupnosť vody a na určitý čas zvyšuje vlhkosť prostredia.

Pakobylky často prijímajú vodu z kvapiek na listoch a stenách insektária. Preto nemusí byť potrebná miska s vodou. Pri mnohých druhoch postačuje jemné rosenie.

Praktické je rosiť skôr jemnou hmlou než vytvárať v insektáriu veľké kvapky alebo súvislú vrstvu vody. Phasmid Study Group pri viacerých druhoch uvádza ľahké každodenné rosenie jemnou hmlou práve v množstve, ktoré umožní pakobylkám napiť sa a zároveň pomôže udržať vhodnú vlhkosť.

Neexistuje však univerzálny režim „rosiť každý deň“. Niektoré druhy potrebujú rosenie častejšie, iné menej často. Rozhoduje aj ventilácia, teplota a veľkosť insektária.

Koľko vody pri rosení použiť?

Cieľom rosenia nie je premeniť insektárium na mokré prostredie. Listy môžu byť po rosení vlhké a na stenách môžu zostať kvapky, no voda by nemala dlhodobo stáť na dne alebo vytvárať trvalú kondenzáciu.

Ak po rosení zostáva celé insektárium celé hodiny mokré, steny sú neustále zarosené a začína sa objavovať pleseň, vody je pravdepodobne priveľa alebo vzduch nedostatočne cirkuluje.

Naopak, ak všetko vyschne veľmi rýchlo a pakobylky nemajú počas dňa dostupné kvapky vody, môže byť potrebné upraviť interval alebo spôsob rosenia.

Správne množstvo vody preto lepšie určíte podľa správania prostredia než podľa presného počtu mililitrov.

Ventilácia je rovnako dôležitá ako vlhkosť

Vlhké insektárium bez dostatočnej výmeny vzduchu vytvára podmienky, v ktorých sa ľahko hromadí kondenzácia a plesne.

Preto neplatí jednoduché pravidlo, že čím vlhšie insektárium, tým lepšie. Pri niektorých druhoch môže byť príliš vlhké a zle vetrané prostredie horšie než mierne suchšie insektárium s dobrou cirkuláciou vzduchu.

Veľmi dôležitá je konštrukcia insektária. Sieťované časti zabezpečujú výmenu vzduchu, zatiaľ čo plastové alebo sklenené steny pomáhajú vlhkosť udržať. Pomer týchto plôch treba prispôsobiť druhu.

Aj preto sa pri druhoch s odlišnými nárokmi na vlhkosť líšia odporúčania pre ventiláciu. Pri niektorých druhoch sa odporúča len malá vetraná plocha, pri iných čiastočne otvorené insektárium.

Príliš veľa vlhkosti môže podporiť pleseň

Pleseň nevzniká iba preto, že sa raz insektárium príliš namočilo. Problém zvyčajne vzniká vtedy, keď sa dlhodobo stretáva vysoká vlhkosť, organické zvyšky a nedostatočná výmena vzduchu.

Najľahšie plesnivejú odumreté listy, zvyšky potravy, trus a iný organický materiál. Ak sa na dne alebo stenách pravidelne objavujú plesnivé miesta, treba skontrolovať nielen množstvo vody, ale aj ventiláciu a čistotu insektária.

Nadmerná vlhkosť môže viesť k vzniku plesní, ktoré môžu pakobylkám škodiť. Pri pravidelnej údržbe zároveň odporúča odstrániť staré zvyšky a po čistení nechať insektárium pred návratom chovancov vyschnúť.

Kondenzácia na stenách: kedy je problém?

Krátkodobé zarosenie po rosení nemusí znamenať problém. Voda sa odparuje a kondenzuje podľa rozdielu medzi teplotou vzduchu a povrchov.

Problém nastáva vtedy, keď sú steny insektária trvalo mokré, vzduch sa prakticky nehýbe a vlhkosť zostáva veľmi vysoká aj dlho po rosení.

V takom prípade nestačí jednoducho prestať rosiť. Treba sa pozrieť na celý systém. Pomôcť môže menšie množstvo vody, lepšia ventilácia, odstránenie mokrého organického materiálu alebo presunutie insektária na vhodnejšie miesto.

Teplota a vlhkosť spolu úzko súvisia

Pri vyššej teplote sa voda odparuje rýchlejšie. To znamená, že rovnaké množstvo vody môže mať v chladnejšom a teplejšom insektáriu úplne iný výsledok.

Ak napríklad zvýšite teplotu vykurovaním, môže sa zvýšiť aj potreba rosenia. Ak však súčasne výrazne zvýšite rosenie a ponecháte slabú ventiláciu, ľahko vytvoríte premočené prostredie.

Najlepšie preto funguje sledovať všetky štyri faktory naraz:

• teplotu,
• vlhkosť,
• množstvo vody pri rosení,
• rýchlosť výmeny vzduchu.

Ako spoznať, že sú podmienky nastavené dobre?

Dobré insektárium nemusí vyzerať ako tropický skleník. Nemusí byť neustále zarosené ani pokryté kvapkami vody.

Oveľa dôležitejšie je, či majú pakobylky vhodné podmienky na príjem vody, pohyb, kŕmenie a bezpečné zvliekanie. Potrava má zostať čerstvá, prostredie nemá dlhodobo plesnivieť a po rosení by mala vlhkosť postupne klesať.

Ak sa pakobylky pravidelne zvliekajú bez problémov, potrava zostáva v dobrom stave a v insektáriu sa nehromadí pleseň ani trvalá kondenzácia, je to dobrý signál, že mikroklíma funguje.

Najčastejšie chyby pri nastavovaní mikroklímy

Príliš vysoká teplota

Chovateľ sa snaží vytvoriť „tropické“ podmienky a insektárium zbytočne prehrieva. Pri mnohých druhoch pritom postačuje izbová teplota.

Príliš časté rosenie

Rosenie sa stane automatickým úkonom bez ohľadu na to, ako dlho zostáva prostredie vlhké. Výsledkom môže byť kondenzácia a pleseň.

Nedostatočná ventilácia

Chovateľ uzavrie insektárium v snahe udržať vlhkosť, ale zároveň zabudne na výmenu vzduchu.

Sledovanie iba vlhkomera

Jedno číslo nehovorí, ako rýchlo insektárium vysychá ani či sa v ňom hromadí kondenzácia.

Rovnaké podmienky pre všetky druhy

Požiadavky pakobyliek sa líšia. To, čo funguje pri jednom druhu, nemusí fungovať pri inom.

Praktické pravidlo pre chovateľa

Pri nastavovaní insektária nezačínajte množstvom vody ani číslom na vlhkomere. Začnite požiadavkami konkrétneho druhu.

Potom nastavte primeranú teplotu, zabezpečte vhodnú ventiláciu a pridávajte vodu postupne. Sledujte, ako dlho zostávajú listy a steny vlhké, či vzniká kondenzácia a či sa objavuje pleseň.

Ak všetko zostáva dlhodobo mokré, uberte vodu alebo zvýšte ventiláciu. Ak prostredie vysychá príliš rýchlo a pakobylky nemajú dostupné kvapky vody, upravte režim rosenia.

Najlepšie insektárium nie je to najteplejšie ani najvlhšie. Je to také, ktoré zodpovedá konkrétnemu druhu a udržiava stabilné podmienky bez zbytočných extrémov.

Často kladené otázky

Musím pakobylky vykurovať?

Pri mnohých bežne chovaných druhoch nie. Ak má miestnosť primeranú a stabilnú teplotu, izbové podmienky často postačujú. Pri náročnejších druhoch sa riaďte konkrétnymi chovateľskými požiadavkami.

Mám rosiť každý deň?

Nie vždy. Frekvencia závisí od druhu, teploty, ventilácie a rýchlosti vysychania insektária. Pri mnohých druhoch funguje jemné každodenné rosenie, iné druhy však potrebujú odlišný režim.

Môže byť insektárium príliš vlhké?

Áno. Trvalo mokré prostredie so slabou ventiláciou podporuje kondenzáciu a pleseň. Vlhkosť preto treba vždy posudzovať spolu s výmenou vzduchu.

Je kondenzácia na stenách vždy zlá?

Nie. Krátkodobé zarosenie po rosení je normálne. Problém predstavuje najmä trvalá kondenzácia a prostredie, ktoré zostáva dlhodobo mokré.

Je lepší vlhkomer alebo pozorovanie insektária?

Najlepšie je používať oboje. Vlhkomer poskytne orientačný údaj, ale stav listov, stien, substrátu a kondenzácie ukáže, ako sa mikroklíma v skutočnosti správa.

Čo ak mám v insektáriu pleseň?

Dbajte na hygienu chovu. Odstráňte plesnivé zvyšky, skontrolujte potravu, dno a ďalší organický materiál a upravte režim rosenia a ventilácie. Ak sa pleseň vracia, problém treba hľadať v dlhodobo príliš vlhkom alebo slabo vetranom prostredí.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Teplota a vlhkosť pri chove pakobyliek: ako nastaviť podmienky v insektáriu je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Väčšina pakobyliek patrí medzi samotársky žijúci hmyz. Viaceré jedince však môžu bez problémov využívať rovnakú potravu a rovnaký priestor. Pre chovateľa preto býva skupinový chov úplne praktický, pokiaľ zabezpečí dostatok priestoru, potravy a hlavne miesta na bezpečné zvliekanie.

Pri rozhodovaní teda nejde iba o otázku, či chovať jednu alebo viac pakobyliek. Oveľa dôležitejšie je, koľko jedincov môže konkrétne insektárium bezpečne pojať a či sa podmienky nezhoršia po ich dorastení.

Sú pakobylky spoločenské?

Nie v klasickom zmysle slova. Pakobylky nevytvárajú sociálne skupiny s hierarchiou, rodičovskou starostlivosťou alebo trvalými sociálnymi väzbami. Samice po nakladení vajíčok o potomstvo spravidla ďalej nepečujú a mláďatá sa po vyliahnutí osamostatňujú.

To však neznamená, že musia vždy žiť úplne oddelene. Viaceré druhy tolerujú spoločný chov a chovateľ môže držať viac jedincov v jednom insektáriu. Pri niektorých druhoch sa v prírode dokonca pozorujú zoskupenia jedincov, hoci samotné zoskupovanie ešte automaticky neznamená sociálne správanie.

Pre pakobylku teda spravidla nie je rozhodujúce, či má v insektáriu ďalšiu pakobylku. Oveľa viac záleží na tom, či má prístup k potrave, vhodné podmienky a dostatok priestoru na pohyb a zvliekanie.

Chov jednej pakobylky je úplne možný

Ak máte jednu pakobylku, nemusíte jej automaticky zaobstarať ďalšieho jedinca len preto, aby nebola sama.

Samostatný chov môže fungovať veľmi dobre. Chovateľ má navyše jednoduchšiu kontrolu nad konkrétnym jedincom. Ľahšie si všimne zmenu aktivity, problémy s príjmom potravy, poškodenie končatiny alebo komplikácie pri zvliekaní.

Samostatné insektárium má význam aj vtedy, keď potrebujete novú pakobylku určitý čas pozorovať alebo oddeliť od ostatných. Rovnako môže byť vhodné pre chorého alebo oslabeného jedinca.

Samostatný chov však neznamená, že môžete použiť ľubovoľne malú nádobu. Jedna dospelá pakobylka stále potrebuje dostatok priestoru na zavesenie počas zvliekania a na voľný pohyb medzi potravou a miestami na odpočinok.

Prečo je skupinový chov taký obľúbený?

Skupinový chov je predovšetkým praktický. Jedno väčšie insektárium môže pojať viac jedincov a chovateľ nemusí udržiavať samostatnú nádobu pre každú pakobylku.

Pri druhoch, ktoré sa bežne chovajú vo väčších skupinách, môže byť spoločné insektárium úplne bezproblémové. Pakobylky sa pohybujú po rovnakých rastlinách, odpočívajú na rovnakých konároch a využívajú spoločný priestor.

Skupinový chov má veľký význam aj pri rozmnožovaní. Ak chováte druh, ktorý sa rozmnožuje pohlavne, spoločné umiestnenie samcov a samíc umožňuje prirodzené párenie. Pri partenogenetických druhoch môže zase počet jedincov narastať bez potreby samca, takže skupina sa môže postupne vytvoriť prakticky sama.

Práve posledný prípad však môže byť pre začínajúceho chovateľa prekvapením. Malá skupina sa môže po niekoľkých mesiacoch zmeniť na výrazne početnejší chov.

Najdôležitejšia nie je skupina, ale hustota chovu

Pri skupinovom chove sa často rieši otázka: Koľko pakobyliek môžem dať do jedného insektária?

Univerzálne číslo neexistuje. Veľa závisí od druhu, veľkosti jedincov a rozmerov samotného insektária. Rovnako dôležitá je výška, pretože pakobylky potrebujú priestor na vertikálne zavesenie počas zvliekania.

Odporúčania pre chov preto často zdôrazňujú najmä dostatočnú výšku a priestor na bezpečné zvliekanie. Pri mnohých druhoch sa odporúča výška aspoň 30 cm, pričom pri najdlhších druhoch treba podstatne viac. Austrálske múzeum napríklad pri skupine do približne dvanástich jedincov uvádza vysoké insektárium s dostatočnou základňou a priestorom na zavesenie.

Takéto čísla však nemožno mechanicky preniesť na každý druh. Malá, pokojná pakobylka má úplne iné priestorové nároky ako veľký a ťažký druh.

Výška insektária je pri skupine obzvlášť dôležitá

Pakobylka sa pri zvliekaní zavesí a postupne vytiahne telo zo starej kutikuly. Potrebuje preto voľný priestor pod sebou. Ak narazí na dno, list, konár alebo inú pakobylku, môže sa zvliekanie skomplikovať.

Vhodné insektárium preto musí umožniť, aby sa jedince mohli zavesiť bez toho, aby si navzájom prekážali. Všeobecné chovateľské odporúčania často pracujú s výškou približne trojnásobku dĺžky dospelého jedinca, hoci konkrétny druh môže vyžadovať viac.

Pri skupine treba myslieť na to, že viac pakobyliek môže chcieť zvliekať sa súčasne. Insektárium, ktoré vyhovuje jednému jedincovi, preto nemusí poskytovať dostatok bezpečného priestoru pre desať jedincov.

Najcitlivejším obdobím je zvliekanie

Počas zvliekania patrí pakobylka medzi najzraniteľnejšie. Potrebuje sa pevne zachytiť a voľne visieť. Ak ju iný jedinec vyruší, zhodí alebo jej zablokuje priestor, môže dôjsť k poškodeniu nového tela alebo končatín.

Preto sa pri skupinovom chove oplatí sledovať predovšetkým priestor nad potravou a pod stropom insektária. Potrava síce zaberá veľkú časť priestoru, ale pakobylky ju zároveň používajú ako miesto na odpočinok a niekedy aj na zvliekanie.

Pri nedostatku priestoru sa riziko problémov zvyšuje. Chovateľské zdroje upozorňujú na súvislosť medzi prehustením a poškodením končatín, pričom voľný priestor je mimoriadne dôležitý práve počas zvliekania.

Môžu si pakobylky navzájom ublížiť?

Pakobylky sa spravidla nesprávajú ako predátori voči svojim spolubývajúcim. To však neznamená, že pri spoločnom chove nemôže dôjsť k poraneniu.

Pri vysokej hustote sa jedince častejšie dotýkajú a lezú cez seba. Pakobylka môže pri pohybe zachytiť nohu iného jedinca alebo ho vyrušiť počas zvliekania. Pri niektorých robustných či ostnato vyzbrojených druhoch treba byť ešte opatrnejší, pretože spoločný chov nemusí byť vhodný za každých okolností. Phasmid Study Group preto upozorňuje, že niektoré mohutné alebo „štípajúce“ druhy môžu pri spoločnom chove druhého jedinca zraniť.

Riziko teda nevychádza iba z počtu pakobyliek. Dôležitý je aj ich temperament, veľkosť, stavba tela a spôsob života.

Prehustený chov nespoznáte iba podľa počtu jedincov

Insektárium môže vyzerať preplnené aj pri relatívne malom počte pakobyliek, ak ide o veľké dospelé jedince. Naopak, desiatky drobných nýmf môžu určitý čas využívať priestor, ktorý by už dospelým jedincom nestačil.

Pri posudzovaní hustoty sledujte najmä tieto signály:

• pakobylky nemajú dostatok voľného priestoru na zavesenie,
• jedince pri zvliekaní narážajú do iných pakobyliek alebo predmetov,
• potrava mizne veľmi rýchlo,
• na dne sa hromadí veľké množstvo trusu,
• vlhkosť sa drží príliš dlho,
• začína sa objavovať pleseň,
• pakobylky sa neustále tlačia na rovnaké malé plochy,
• chovateľ už nedokáže pohodlne kontrolovať jednotlivé jedince.

Ak sa tieto problémy objavia, riešením nemusí byť častejšie čistenie. Často treba predovšetkým znížiť hustotu chovu alebo zväčšiť insektárium.

Skupinový chov zvyšuje nároky na potravu a hygienu

Viac pakobyliek znamená aj väčšiu spotrebu potravy. To znie samozrejme, ale pri rýchlo rastúcej skupine môže chovateľ situáciu podceniť.

Malá skupina nýmf môže zo začiatku spotrebovať iba niekoľko listov. Po niekoľkých zvliekaniach však narastie apetít a počet jedincov môže zostať rovnaký, no množstvo potrebnej potravy výrazne vzrastie.

Rovnako rastie množstvo trusu a zvyškov rastlín. Väčší chov preto vyžaduje dôslednejšiu kontrolu čistoty, vlhkosti a plesní.

Dobré vetranie je pri tom zásadné. Chovateľské odporúčania pre pakobylky opakovane zdôrazňujú potrebu prúdenia vzduchu a upozorňujú, že nadmerná vlhkosť môže podporovať vznik plesní.

Samostatný chov má svoje výhody

Ak chováte iba jedného jedinca, máte nad jeho prostredím oveľa väčšiu kontrolu. Nemusíte riešiť, či mu ostatné pakobylky zaberajú miesto na potrave alebo či ho rušia pri zvliekaní.

Výhodou je aj jednoduchšie sledovanie zdravotného stavu. Ak pakobylka prestane žrať alebo sa správa nezvyčajne, presne viete, ktorého jedinca pozorujete.

Samostatný chov sa preto hodí napríklad pri karanténe, pri sledovaní nového druhu alebo pri jedincovi, ktorý má zdravotný problém.

Nie je však dôvod deliť každú skupinu automaticky na jednotlivé nádoby. Ak sa daný druh dobre znáša a insektárium poskytuje dostatok priestoru, skupinový chov môže byť jednoduchší a úplne funkčný.

Kedy je skupinový chov vhodný?

Skupinový chov dáva zmysel najmä vtedy, keď máte druh, ktorý spoločné bývanie dobre toleruje, dostatočne veľké a vysoké insektárium a dokážete zabezpečiť dostatok potravy pre všetkých jedincov.

Veľkou výhodou je aj možnosť sledovať väčšiu časť životného cyklu naraz. Pri odchove nýmf môžete sledovať rozdiely v raste, zvliekaní a dospievaní jednotlivých jedincov.

U chovateľských projektov má skupina význam aj pri rozmnožovaní. Pri pohlavne sa rozmnožujúcich druhoch umožňuje spoločný chov samcov a samíc párenie. Pri partenogenetických druhoch zase môže početnosť populácie narastať aj bez samcov.

Kedy je lepšie pakobylku oddeliť?

Oddelenie jednotlivca má význam vtedy, keď spoločný chov začne spôsobovať konkrétny problém.

Môže ísť napríklad o chorého jedinca, výrazne menšiu nymfu medzi veľkými jedincami, poškodenú pakobylku alebo jedinca, ktorý potrebuje odlišné podmienky.

Oddeliť môžete aj pakobylku tesne pred plánovaným pozorovaním zvliekania, ak skupina neposkytuje dostatok voľného priestoru. Počas samotného zvliekania s ňou však zbytočne nemanipulujte.

Pri nových jedincoch môže samostatné umiestnenie zároveň uľahčiť pozorovanie a prípadnú karanténu pred zaradením do existujúceho chovu.

Čo s rôznymi druhmi v jednom insektáriu?

Spoločný chov rôznych druhov môže na prvý pohľad pôsobiť zaujímavo, ale prináša ďalšie komplikácie.

Jednotlivé druhy môžu mať odlišné požiadavky na vlhkosť, teplotu, vetranie a potravu. Rozdielna môže byť aj ich veľkosť a správanie. To, čo vyhovuje jednému druhu, preto nemusí vyhovovať druhému.

Pri zmiešanom chove navyše strácate jednoduchý prehľad o vajíčkach a mláďatách. Ak samice rôznych druhov zhadzujú vajíčka na dno, po čase môže byť problematické určiť, ktorému druhu jednotlivé vajíčka patria.

Preto je pri bežnom chove spravidla jednoduchšie držať jednotlivé druhy oddelene. Výnimkou môžu byť premyslené kombinácie druhov, pri ktorých chovateľ dobre pozná ich nároky a správanie.

Najväčšia chyba: plánovať podľa dnešného počtu

Pri pakobylkách sa počet jedincov môže meniť rýchlejšie, než chovateľ očakáva.

Ak máte desať malých nýmf, môžete mať pocit, že insektárium je obrovské. O niekoľko mesiacov však môže ísť o desať dospelých pakobyliek, ktoré potrebujú podstatne viac priestoru.

Pri druhoch s partenogenetickým rozmnožovaním je situácia ešte zaujímavejšia. Jedna samica môže začať produkovať vajíčka bez párenia a počet mláďat môže postupne narásť.

Pri plánovaní skupinového chovu preto treba myslieť nielen na aktuálnu populáciu, ale aj na budúcu veľkosť chovu. Ak nechcete desiatky alebo stovky mláďat, treba rozmnožovanie regulovať skôr, než sa insektárium začne zapĺňať.

Koľko pakobyliek je teda príliš veľa?

Jednoduchá odpoveď neexistuje. Počet sám o sebe nehovorí dostatočne veľa.

Dôležitejšia otázka znie: Má každý jedinec dostatok priestoru na potravu, pohyb a bezpečné zvliekanie?

Ak áno, skupina môže fungovať bez problémov. Ak nie, počet treba znížiť alebo zväčšiť priestor.

Austrálske múzeum napríklad uvádza pre skupinu do dvanástich pakobyliek vysoké insektárium s rozmermi približne 90 cm na výšku a 60 cm základne. Ide však o konkrétne chovateľské odporúčanie, nie univerzálnu tabuľku platnú pre všetky druhy. Pri veľkých druhoch budú priestorové nároky podstatne vyššie.

Preto je lepšie používať tieto údaje ako orientáciu a vždy zohľadniť dospelú veľkosť a správanie konkrétneho druhu.

Skupinový alebo individuálny chov?

Oba spôsoby môžu fungovať dobre.

Skupinový chov je praktický, šetrí priestor a umožňuje jednoducho udržiavať väčší počet jedincov v jednom chove. Hodí sa pre druhy, ktoré spoločné bývanie dobre tolerujú.

Samostatný chov ponúka väčšiu kontrolu nad jednotlivcom a môže byť výhodný pri karanténe, zdravotných problémoch, pozorovaní alebo pri druhoch s komplikovanejšími nárokmi.

Rozhodnutie preto netreba stavať na predstave, že pakobylka musí mať spoločnosť alebo naopak potrebuje absolútny pokoj. Základom je vhodné prostredie pre konkrétny druh.

Často kladené otázky

Musí byť pakobylka chovaná s ďalšou pakobylkou?

Nie. Pakobylky sa vo všeobecnosti nepovažujú za sociálne živočíchy a samostatný chov môže fungovať úplne dobre.

Môžem chovať viac pakobyliek v jednom insektáriu?

Áno, mnohé druhy možno chovať spolu. Musíte však zabezpečiť dostatok priestoru, potravy a hlavne miesta na bezpečné zvliekanie. Nie všetky druhy sú vhodné na spoločný chov.

Môžu si pakobylky navzájom poškodiť nohy?

Áno. Pri prehustení môže dôjsť k náhodnému poškodeniu končatín, najmä počas zvliekania. Pri niektorých druhoch predstavuje spoločný chov väčšie riziko než pri pokojnejších druhoch.

Je lepšie chovať mláďatá spolu alebo oddelene?

Malé nymfy možno pri mnohých druhoch chovať spolu. Treba však sledovať ich hustotu, veľkosť a prístup k potrave. Ako rastú, priestorové nároky rastú tiež.

Môžem chovať rôzne druhy pakobyliek spolu?

Vo všeobecnosti je bezpečnejšie chovať jednotlivé druhy oddelene. Tak máte lepšiu kontrolu nad ich podmienkami, potravou aj rozmnožovaním.

Koľko pakobyliek sa zmestí do jedného insektária?

Neexistuje univerzálne číslo. Závisí od druhu, veľkosti dospelých jedincov, výšky insektária, počtu dostupných miest na zvliekanie, množstva potravy a vetrania.

Je samostatný chov pre pakobylku zlý?

Nie. Pakobylka nepotrebuje spoločnosť iného jedinca na spôsob sociálnych živočíchov. Ak má vhodné podmienky, potravu a dostatok priestoru, môže žiť samostatne.

Chov pakobyliek v skupine alebo jednotlivo v skratke

• Pakobylky sa vo všeobecnosti nepovažujú za sociálny hmyz.
• Viaceré druhy však možno bez problémov chovať v skupinách.
• Jednotlivý chov je úplne možný a má svoje praktické výhody.
• Pri skupine rozhoduje najmä hustota chovu, nie samotný počet jedincov.
• Najviac priestoru treba zabezpečiť na bezpečné zvliekanie.
• Prehustenie zvyšuje nároky na potravu, hygienu a vetranie.
• Niektoré robustné alebo problematickejšie druhy nemusia byť vhodné na spoločný chov.
• Rôzne druhy je spravidla praktickejšie chovať oddelene.
• Pri plánovaní skupiny treba myslieť na budúcu veľkosť populácie, nie iba na jej aktuálny počet.

Najlepšia skupina pakobyliek nie je tá najväčšia, ktorá sa ešte do insektária zmestí. Je to taká skupina, v ktorej má každý jedinec dostatok priestoru na potravu, pohyb a predovšetkým bezpečné zvliekanie.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Chov pakobyliek v skupine alebo jednotlivo? je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Príliš zanedbané insektárium môže vytvoriť vhodné podmienky pre plesne a ďalšie problémy. Na druhej strane nie je potrebné pri každom čistení všetko vydezinfikovať a vytvoriť úplne sterilné prostredie. Dôležitejšie je pravidelne odstraňovať hnijúce zvyšky potravy, kontrolovať pleseň, primerane riešiť nahromadený trus a udržiavať dobré vetranie.

Ako často treba insektárium čistiť?

Neexistuje jeden interval, ktorý by vyhovoval všetkým chovom pakobyliek. Inak sa bude správať malé insektárium s niekoľkými mladými nymfami a inak veľký chov s desiatkami dospelých jedincov.

Frekvenciu čistenia ovplyvňuje najmä počet pakobyliek, veľkosť insektária, množstvo podávanej potravy, vlhkosť a kvalita vetrania. Pri vyššej vlhkosti sa organické zvyšky rozkladajú rýchlejšie a bez dostatočného prúdenia vzduchu sa môže začať objavovať pleseň.

Praktický režim preto môže vyzerať napríklad takto:

• každý deň: skontrolovať stav potravy, vlhkosť a prípadnú pleseň,
• podľa potreby: odstrániť hnijúce listy, plesnivé zvyšky a výrazne znečistené časti,
• pravidelne: odstrániť nahromadený trus a vyčistiť znečistené dno,
• pri väčšom znečistení: vykonať dôkladnejšie čistenie celého insektária.

Niektoré chovy potrebujú častejšie čistenie, iné vydržia bez kompletného čistenia podstatne dlhšie. Rozhodujúci je stav insektária, nie konkrétny deň v kalendári.

Trus pakobyliek: treba ho odstraňovať každý deň?

Pakobylky produkujú pomerne veľké množstvo trusu, najmä ak chováte väčšiu skupinu. Na dne insektária sa preto môže po niekoľkých dňoch vytvoriť viditeľná vrstva.

Samotný suchý trus však automaticky neznamená, že je chov v zlom stave. Ak zostáva suchý a insektárium dobre vetrá, nemusíte ho odstraňovať po každom dni.

Iná situácia nastáva pri vysokej vlhkosti. Trus zmiešaný s vlhkými zvyškami rastlín predstavuje vhodnejšie podmienky na rozklad a rast plesní. Preto má zmysel sledovať nielen množstvo trusu, ale aj jeho stav.

Pozor na vajíčka medzi trusom

Pri čistení dna treba myslieť aj na vajíčka. Mnohé pakobylky ich jednoducho zhadzujú na dno insektária, takže sa môžu nachádzať medzi trusom a zvyškami potravy.

Vajíčka bývajú od trusu odlíšiteľné tvarom a povrchom, no pri väčšom množstve odpadu ich môžete ľahko prehliadnuť. Ak chcete vajíčka odchovávať, neoplatí sa preto celý obsah dna jednoducho vyhodiť.

Pri niektorých spôsoboch chovu môže chovateľ ponechať vajíčka priamo v insektáriu. Iné druhy je praktickejšie vyberať a inkubovať oddelene. Záleží na konkrétnom druhu a spôsobe jeho rozmnožovania.

Zvyšky potravy treba sledovať viac než samotný trus

Pakobylky potrebujú čerstvé listy. Po niekoľkých dňoch však potrava vädne, listy opadávajú a stonky môžu začať hniť.

Zvädnutý list ešte nemusí predstavovať problém. Ak však staré krmivo začne mäknúť, hniť alebo plesnivieť, treba ho z insektária odstrániť.

Práve veľké množstvo starej organickej hmoty môže spolu s vysokou vlhkosťou vytvoriť podmienky, v ktorých sa pleseň začne šíriť veľmi rýchlo.

Pri výmene potravy preto nie je potrebné odstrániť každý jednotlivý list. Zmysel má predovšetkým vybrať časti, ktoré sa už rozkladajú alebo plesnivejú, a zároveň skontrolovať priestor pod nádobou s potravou.

Pleseň v insektáriu: kedy je problém?

Pleseň je jedným z najlepších signálov, že v insektáriu niečo nie je v rovnováhe. Často vzniká kombináciou vysokej vlhkosti, organických zvyškov a nedostatočného prúdenia vzduchu.

Malý povlak na jednom starom kúsku listu ešte nemusí znamenať katastrofu. Takýto zvyšok však treba odstrániť a zároveň sa pozrieť, prečo zostal v insektáriu príliš dlho.

Ak sa pleseň opakovane objavuje na dne, na potrave alebo na stenách, samotné zotretie problém nevyrieši. Treba sa zamerať aj na vetranie a vlhkosť.

Pri chove druhov, ktoré vyžadujú vlhké prostredie, treba nájsť rovnováhu medzi dostatočnou vlhkosťou a výmenou vzduchu. Príliš vlhké prostredie bez dostatočného prúdenia vzduchu podporuje vznik plesní.

Čo urobiť, keď sa objaví pleseň?

1. Odstráňte plesnivú potravu alebo inú napadnutú organickú hmotu.
2. Skontrolujte dno a miesta, kde sa drží vlhkosť.
3. Vyčistite viditeľne znečistené plochy.
4. Skontrolujte, či má insektárium dostatočné vetranie.
5. Upravte vlhkosť podľa požiadaviek konkrétneho druhu.

Ak sa pleseň vracia napriek pravidelnému odstraňovaniu, treba riešiť príčinu, nie iba následok.

Ako bezpečne vyčistiť insektárium?

Bežné čistenie nemusí byť komplikované. Vo väčšine prípadov stačí odstrániť starú potravu, trus a ďalšie nečistoty a podľa potreby utrieť znečistené plochy.

Na bežné čistenie často postačí voda, papierová utierka alebo mäkká handrička. Pri dôkladnejšom čistení môžete umyť dno, steny a ďalšie časti insektária.

Ak použijete dezinfekčný alebo čistiaci prípravok, treba zabrániť tomu, aby po ňom zostali na povrchoch zvyšky chemikálií. Povrchy preto dôkladne opláchnite a pred návratom pakobyliek ich nechajte vyschnúť.

Pri pakobylkách je dôležitá aj opatrnosť pri samotnej manipulácii. Telo a končatiny sú citlivé a pri neopatrnom uchopení môžete jedinca zraniť.

Treba pakobylky pri čistení vybrať?

Pri drobnom priebežnom čistení ich často nemusíte vyberať. Môžete odstrániť staré listy alebo vybrať znečistenú časť dna bez toho, aby ste narušili celý chov.

Pri kompletnom čistení je však bezpečnejšie pakobylky dočasne premiestniť do náhradnej nádoby. Získate tak priestor na vyčistenie celého insektária a zároveň znížite riziko, že jedinca pri manipulácii pritlačíte alebo zhodíte.

Pakobylku nechytajte za nohy. Pri premiestňovaní je bezpečnejšie manipulovať s konárom, na ktorom sedí, prípadne použiť mäkký štetec pri malých jedincoch a nymfách.

Osobitnú pozornosť treba venovať jedincom, ktoré sa práve zvliekajú. Počas zvliekania sú mimoriadne zraniteľné a pád môže viesť k vážnemu poškodeniu alebo úhynu.

Čo pri čistení insektária nerobiť

Pri údržbe insektária môže byť problémom aj prílišná snaha o dokonalú čistotu.

• Nepoužívajte agresívne chemické čistiace prostriedky bez dôkladného opláchnutia.
• Nestriekajte dezinfekciu v blízkosti pakobyliek.
• Nenechávajte na stenách zvyšky čistiacich prípravkov.
• Nevyhadzujte automaticky celý obsah dna. Môžu v ňom byť vajíčka.
• Nevyberajte pakobylky zbytočne často. Každá manipulácia predstavuje určité riziko poškodenia.
• Nesnažte sa insektárium udržiavať sterilné. Dôležitejšia je primeraná hygiena a kontrola vlhkosti.

Ako často meniť podklad na dne?

Ak používate papierové utierky alebo papier ako jednoduchý podklad, výmena je veľmi jednoduchá. Znečistený papier môžete odstrániť a nahradiť novým.

Pri väčšom množstve trusu môže byť praktické meniť ho častejšie. Ak zostáva relatívne suchý a bez plesne, nemusí byť potrebná každodenná výmena.

Niektorí chovatelia používajú aj zeminu, rašelinu, mach alebo iný materiál. V takom prípade sa spôsob čistenia mení. Nie vždy je potrebné celý materiál vyhodiť pri každom čistení; dôležité je sledovať jeho stav a zabrániť rozvoju plesní.

Jednoduchý režim čistenia pre chovateľa

Ak nechcete každý deň riešiť, či už nastal „deň čistenia“, môžete sa riadiť jednoduchou kontrolou.

Každý deň

• skontrolujte stav pakobyliek,
• pozrite sa na potravu,
• odstráňte zjavne hnijúce alebo plesnivé časti,
• skontrolujte, či sa netvorí nadmerná kondenzácia alebo pleseň.

Podľa potreby

• odstráňte nahromadený trus,
• vymeňte silno znečistený podklad,
• odstráňte starú potravu, ktorá sa začína rozkladať,
• vyčistite plesnivé miesta.

Pri väčšom znečistení

• premiestnite pakobylky do bezpečnej nádoby,
• odstráňte starý podklad a zvyšky potravy,
• vyčistite dno a znečistené steny,
• skontrolujte vetracie otvory,
• insektárium nechajte pred návratom pakobyliek vyschnúť.

Ako spoznať, že insektárium už potrebuje dôkladné čistenie?

Niekoľko signálov je pomerne jednoznačných. Dôkladnejšie čistenie má zmysel najmä vtedy, keď sa v insektáriu nahromadí veľké množstvo trusu, zostáva v ňom veľa starých a rozkladajúcich sa listov alebo sa opakovane objavuje pleseň.

Pozornosť si zaslúži aj nezvyčajný zápach, výrazne znečistené steny, dlhodobá kondenzácia a príliš vlhké dno.

Ak sa tieto problémy opakujú, samotné čistenie nestačí. Treba skontrolovať najmä vetranie, množstvo vody a spôsob podávania potravy.

Čisté insektárium neznamená sterilné insektárium

Pri chove pakobyliek nie je cieľom vytvoriť laboratórne sterilné prostredie. Insektárium má fungovať ako životný priestor, v ktorom sa prirodzene hromadí trus, zvyšky rastlín a ďalšia organická hmota.

Dôležité je, aby sa táto organická hmota nehromadila v stave, ktorý podporuje hnilobu a rast plesní.

Preto môže byť pravidelné odstránenie jedného plesnivého listu oveľa dôležitejšie než kompletné umytie celého insektária. Rovnako môže byť dôležitejšie zlepšiť vetranie než čistiť dno stále častejšie.

Dobré čistenie teda nie je o tom, aby bolo insektárium stále dokonale čisté. Ide o to, aby v ňom nezostávali podmienky, ktoré môžu pakobylkám škodiť.

Často kladené otázky

Ako často treba čistiť insektárium pre pakobylky?

Závisí to od počtu pakobyliek, veľkosti insektária, vlhkosti, vetrania a množstva odpadu. Každý deň ho skontrolujte a väčšie čistenie vykonajte podľa skutočného stavu.

Musím odstraňovať trus každý deň?

Nie. Suchý trus na dne nemusíte odstraňovať každý deň. Ak sa mieša s vlhkosťou, zvyškami potravy alebo plesňou, treba ho odstrániť častejšie.

Je pleseň v insektáriu nebezpečná?

Rozsiahla alebo opakujúca sa pleseň signalizuje problém s vlhkosťou, organickými zvyškami alebo vetraním. Plesnivé zvyšky odstráňte a zároveň upravte podmienky v insektáriu.

Môžem na čistenie použiť dezinfekciu?

Pri dôkladnom čistení ju možno použiť podľa potreby, ale pakobylky nesmú prísť do kontaktu so zvyškami prípravku. Povrchy treba dôkladne opláchnuť a nechať vyschnúť.

Musím pri čistení vybrať pakobylky?

Pri drobnom čistení nie. Pri kompletnom čistení je bezpečnejšie dočasne ich premiestniť, aby ste mohli pracovať bez rizika poranenia.

Čo ak nájdem medzi trusom vajíčka?

Ak chcete vajíčka odchovávať, oddeľte ich od odpadu a postupujte podľa požiadaviek konkrétneho druhu. Pri čistení dna ich preto nevyhadzujte automaticky spolu s trusom.

Čistenie insektária v skratke

Insektárium nemusíte čistiť podľa pevného kalendára. Pravidelne kontrolujte jeho stav a odstraňujte to, čo sa začína rozkladať alebo plesnivieť.

• Trus: odstraňujte podľa jeho množstva a stavu.
• Zvyšky potravy: nenechávajte v insektáriu hnijúce listy.
• Pleseň: odstráňte ju a zároveň riešte príčinu jej vzniku.
• Vlhkosť: prispôsobte ju konkrétnemu druhu a zabezpečte dostatočné vetranie.
• Čistenie: používajte bezpečný postup a odstráňte všetky zvyšky čistiacich prípravkov.
• Vajíčka: pri čistení dna na ne nezabudnite.

Najlepší systém je jednoduchý: každý deň skontrolovať, priebežne odstraňovať problémové zvyšky a dôkladne čistiť až vtedy, keď to stav insektária skutočne vyžaduje.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Ako často čistiť insektárium pre pakobylky je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Práve preto môže chovateľ niekedy začať s jedinou samičkou a o niekoľko mesiacov pozorovať malé pakobylky, hoci v insektáriu nikdy nebol samec. Pri mnohých partenogenetických druhoch navyše potomstvo tvoria samičky.

Rozmnožovanie pakobyliek však nie je rovnaké u všetkých druhov. Niektoré sa rozmnožujú pohlavne, iné partenogeneticky a pri ďalších poznáme populácie alebo chovné línie, ktoré využívajú oba spôsoby. Práve táto rozmanitosť robí z pakobyliek mimoriadne zaujímavú skupinu hmyzu.

Potrebujú pakobylky na rozmnožovanie samca?

Nie vždy. To je jedna z prvých vecí, ktorá prekvapí začínajúcich chovateľov.

Pri pohlavnom rozmnožovaní samička vytvára vajíčka a samec odovzdáva spermie. Po oplodnení sa vo vajíčku môže začať vývoj embrya. Potomstvo získava genetickú informáciu od oboch rodičov.

Pri partenogenéze však samička kladie neoplodnené vajíčka, z ktorých sa napriek tomu vyvinú mláďatá. Samec teda nie je potrebný na to, aby vznikla ďalšia generácia.

Partenogenéza je u pakobyliek pomerne rozšírená. Súčasné údaje ukazujú, že schopnosť partenogenetického rozmnožovania poznáme u veľkého počtu druhov a môže mať rôzne podoby – od zriedkavého javu až po jediný spôsob rozmnožovania určitej línie.

Čo je partenogenéza?

Partenogenéza je rozmnožovanie, pri ktorom sa nový jedinec vyvíja z vajíčka bez oplodnenia spermiou. Nejde teda o to, že by samička nepotrebovala vytvoriť vajíčko. Vajíčko stále vzniká v jej reprodukčnom systéme, iba sa do jeho vývoja nezapojí spermia samca.

Pri pakobylkách ide väčšinou o tzv. thelytoknú partenogenézu. Tento odborný pojem označuje partenogenézu, pri ktorej vznikajú samičie potomky. Práve preto môže samička bez samca vytvoriť ďalšiu generáciu samičiek.

Mechanizmus však nie je pri všetkých druhoch úplne rovnaký. Na úrovni buniek musí organizmus vyriešiť problém, ktorý pri bežnom pohlavnom rozmnožovaní vyrieši oplodnenie: vajíčko musí získať správnu genetickú výbavu a začať embryonálny vývoj bez spojenia so spermiou.

Prečo sa z neoplodneného vajíčka často narodí samička?

Odpoveď súvisí s pohlavnými chromozómami.

U mnohých pakobyliek funguje systém pohlavných chromozómov XX u samíc a XO u samcov. Pri partenogenéze preto môže vzniknúť potomstvo, ktoré má genetickú konfiguráciu zodpovedajúcu samičiemu pohlaviu.

To vysvetľuje zaujímavý jav: jedna samička môže založiť populáciu, v ktorej sa ďalej objavujú prakticky iba samičky. Pri pohlavnom rozmnožovaní sa naopak do reprodukcie zapájajú samce aj samice a potomstvo môže zahŕňať obe pohlavia.

Netreba však tvrdiť, že každý prípad partenogenézy u pakobyliek funguje úplne rovnako. Skupina Phasmatodea zahŕňa množstvo druhov s odlišnými reprodukčnými stratégiami a výnimky existujú aj v mechanizme vzniku potomstva.

Pakobylka indická: známy príklad rozmnožovania bez samca

Jedným z najznámejších príkladov je Carausius morosus, často označovaný ako pakobylka indická.

V chove sa tento druh rozmnožuje partenogeneticky. Samica teda môže klásť vajíčka bez predchádzajúceho párenia a z týchto vajíčok sa vyvíjajú ďalšie jedince. V prírode sa však situácia môže líšiť a pri druhu sa predpokladá aj pohlavné rozmnožovanie.

Pre chovateľa to má jednoduchý dôsledok: jedna samička môže byť začiatkom celého chovu. Ak si niekto kúpi jedinú pakobylku a neskôr nájde na dne insektária množstvo vajíčok, prítomnosť samca nie je podmienkou na vysvetlenie ich pôvodu.

Partenogenéza nie je iba vlastnosť pakobylky indickej

Partenogenéza sa u pakobyliek vyskytuje u mnohých ďalších druhov.

Príkladom je Sipyloidea sipylus – PSG 4, pri ktorej sa v chove využíva partenogenetické rozmnožovanie, hoci pri populáciách vo voľnej prírode sa predpokladá pohlavné rozmnožovanie. Ďalším príkladom je Sungaya inexpectata, pri ktorej chovné samice produkujú životaschopné vajíčka bez oplodnenia.

V chovateľských zoznamoch preto nájdeme druhy označené ako sexuálne, partenogenetické alebo partenogenetické v kultúre. Pri niektorých druhoch navyše poznáme rozdiel medzi tým, ako sa rozmnožujú v zajatí a ako sa predpokladá, že sa rozmnožujú vo voľnej prírode.

Niektoré druhy môžu využívať oba spôsoby

Najzaujímavejšia situácia nastáva pri fakultatívnej partenogenéze.

Takáto samička môže podľa okolností vytvárať potomstvo bez oplodnenia, ale zároveň sa môže rozmnožovať pohlavne, ak sa spári so samcom. Nejde teda o jednoduché rozdelenie na druhy, ktoré „samca potrebujú“, a druhy, ktoré ho „nepotrebujú“.

Pri niektorých druhoch môžu vedľa seba existovať sexuálne a partenogenetické populácie. Výskum pakobyliek ukazuje, že prechod medzi týmito spôsobmi rozmnožovania je evolučne oveľa zaujímavejší, než sa môže zdať pri pohľade na bežný chov v insektáriu.

Pri fakultatívnej partenogenéze teda môže mať samička potomstvo bez samca, ale po párení môže produkovať aj oplodnené vajíčka. V takom prípade sa môže meniť aj pohlavie potomstva.

Prečo potom vôbec existujú samce?

Ak dokáže samička vytvoriť potomstvo sama, na prvý pohľad vzniká otázka, načo sú samce vôbec potrebné.

Odpoveď súvisí predovšetkým s genetickou variabilitou.

Pri pohlavnom rozmnožovaní kombinujú potomkovia genetickú informáciu dvoch rodičov. Každá nová generácia preto vytvára nové kombinácie génov. Pri partenogenéze sa tento zdroj genetickej variability výrazne obmedzuje, hoci konkrétny mechanizmus partenogenézy určuje, aká veľká genetická podobnosť medzi matkou a potomkami skutočne vznikne.

Pre populáciu môže mať pohlavné rozmnožovanie dlhodobý význam. Kombinovanie genetickej informácie môže uľahčovať adaptáciu na meniace sa podmienky a znižovať niektoré nevýhody dlhodobého nepohlavného rozmnožovania.

Naopak partenogenéza prináša okamžitú praktickú výhodu: na rozmnoženie populácie netreba hľadať partnera. Jedna samička môže začať vytvárať potomstvo sama.

Partenogenéza neznamená jednoduché klonovanie

Často sa používa zjednodušené tvrdenie, že partenogenetická samička produkuje „klony“. Takéto vysvetlenie však môže byť zavádzajúce.

Výsledná genetická podobnosť potomstva závisí od mechanizmu, ktorým sa partenogenéza uskutočňuje. Pri niektorých líniách dochádza k procesom, ktoré zachovávajú alebo obnovujú určitú genetickú variabilitu, pri iných sa genetická podobnosť medzi matkou a potomkami môže výrazne zvýšiť.

Moderný výskum preto rozlišuje viac mechanizmov partenogenézy a skúma ich rozdielny vplyv na genetickú variabilitu a evolúciu. U pakobyliek navyše existujú aj partenogenetické línie hybridného pôvodu, pri ktorých je genetický mechanizmus ešte zložitejší.

Ako vzniká vajíčko a čo sa s ním deje?

Samica najskôr vytvorí vajíčko v reprodukčnom systéme. Po dozretí ho uloží mimo svojho tela. Spôsob kladenia sa medzi druhmi výrazne líši.

Niektoré pakobylky vajíčka jednoducho zhadzujú na dno insektária. Iné ich zahrabávajú do substrátu. Ďalšie ich prilepujú na rastliny, steny insektária alebo iné povrchy. Pri niektorých druhoch preto môže byť hľadanie vajíčok veľmi jednoduché, zatiaľ čo pri iných si ich chovateľ pri čistení ľahko nevšimne.

Vajíčko pakobylky pritom nemusí na prvý pohľad pripomínať vajíčko. Často vyzerá skôr ako drobné semienko alebo malé zrniečko. Tvar, veľkosť, farba aj spôsob uloženia závisia od druhu.

Vajíčko chráni pevný obal a vo vnútri sa počas inkubácie vyvíja embryo. Niektoré vajíčka navyše obsahujú štruktúry, ktoré súvisia s ich ochranou pred vysychaním a s mechanizmom liahnutia.

Koľko vajíčok môže pakobylka naklásť?

Na túto otázku neexistuje jedno číslo platné pre všetky druhy.

Rozdiely medzi jednotlivými pakobylkami sú značné. Niektoré samičky kladú len niekoľko vajíčok, iné môžu produkovať vajíčka pravidelne počas dlhého obdobia. Chovateľské údaje uvádzajú približne od niekoľkých vajíčok týždenne až po viac vajíčok za jednu noc, pričom tempo závisí od druhu.

Úspešnosť rozmnožovania ovplyvňuje aj vek samičky, jej zdravotný stav, potrava, teplota a ďalšie podmienky chovu.

Preto nie je vhodné porovnávať produkciu vajíčok dvoch druhov bez toho, aby sme poznali ich prirodzený životný cyklus.

Ako dlho trvá vývoj vajíčok?

Aj tu existujú veľké rozdiely.

Pri niektorých bežných druhoch sa nymfy môžu z vajíčok vyliahnuť približne po niekoľkých mesiacoch. Pri iných druhoch môže vývoj trvať výrazne dlhšie. V chovateľských podmienkach sa preto nedá stanoviť univerzálny čas inkubácie pre všetky pakobylky.

Teplota môže rýchlosť vývoja ovplyvniť, ale nie je správne predpokladať, že všetky druhy treba jednoducho držať čo najteplejšie. Podmienky inkubácie treba prispôsobiť konkrétnemu druhu.

Pri niektorých pakobylkách môžu vajíčka prečkať veľmi dlhé obdobie a nymfy sa liahnu až po mnohých mesiacoch. U niektorých druhov môže inkubácia trvať dokonca viac ako rok.

Vajíčko môže prekvapiť aj skúseného chovateľa

Pri druhoch s voľne padajúcimi vajíčkami sa môže dno insektária postupne zaplniť drobnými „semienkami“. Ak ich chovateľ pravidelne neodoberá, môže si až po čase uvedomiť, koľko budúcej generácie sa v insektáriu nahromadilo.

To je jeden z dôvodov, prečo treba pri čistení dna postupovať opatrne. Ak chovateľ nechce pokračovať v rozmnožovaní, nemal by obsah insektária automaticky vyhodiť bez kontroly.

Naopak, pri druhoch, ktoré vajíčka prilepujú na potravu alebo steny, treba kontrolovať aj tieto miesta. Napríklad Sipyloidea sipylus môže vajíčka pripevňovať na povrchy v insektáriu a na rastliny.

Z vajíčka sa vyliahne nymfa

Po ukončení embryonálneho vývoja sa z vajíčka vyliahne mladá pakobylka – nymfa.

Nymfa už od začiatku vyzerá ako malá verzia dospelého jedinca, ale ešte nemá jeho konečnú veľkosť a pohlavnú dospelosť. Počas rastu sa niekoľkokrát zvlieka.

Každé úspešné zvliekanie ju posúva bližšie k dospelosti. Posledné zvliekanie znamená prechod do dospelého štádia, po ktorom môže samica začať klásť vajíčka.

Práve tu vzniká ďalší zaujímavý cyklus:

vajíčko → nymfa → rast → dospelá samica → vajíčka → ďalšia generácia

Pri partenogenetickom druhu môže tento cyklus pokračovať bez toho, aby sa v ňom objavil jediný samec.

Prečo sa niektoré chovy dokážu veľmi rýchlo rozmnožiť?

Partenogenéza je jedným z dôvodov, ale nie jediným.

Pakobylky často kladú veľké množstvo vajíčok a ich chovné podmienky môžu byť veľmi priaznivé. Ak má chov dostatok potravy, vhodnú teplotu a dostatočný priestor, počet jedincov môže postupne výrazne narásť.

Pri partenogenetickom druhu navyše odpadá potreba vytvoriť vhodný pomer samcov a samíc. Na založenie ďalšej generácie stačí samička schopná produkovať životaschopné neoplodnené vajíčka.

Preto môže byť rozdiel medzi „mám jednu pakobylku“ a „mám jeden chov“ prekvapivo malý.

Čo ak nechcem desiatky mláďat?

Pred založením chovu je dobré zistiť si, akým spôsobom sa konkrétny druh rozmnožuje.

Pri partenogenetických druhoch totiž nemusí byť problémom nedostatok samcov, ale práve naopak – príliš veľké množstvo vajíčok.

Ak nechcete populáciu ďalej zväčšovať, kontrolujte pravidelne dno insektária a spôsob kladenia vajíčok daného druhu. Pri druhoch, ktoré vajíčka pripevňujú na rastliny alebo steny, treba kontrolovať aj tieto miesta.

Vajíčka ani živé pakobylky zároveň nevypúšťajte do prírody. Chovný druh môže pochádzať z iného kontinentu a jeho vypustenie môže predstavovať ekologické riziko.

Prečo sa pri partenogenéze často rodia iba samičky?

To, že samička môže vytvoriť ďalšiu samičku bez samca, súvisí s genetickým mechanizmom určovania pohlavia.

Pri mnohých pakobylkách majú samice dve kópie chromozómu X, zatiaľ čo samce majú jeden chromozóm X. Pri partenogenetickom vývoji sa genetický materiál vo vajíčku upraví tak, aby vznikol životaschopný zárodok so samičou kombináciou pohlavných chromozómov.

Výsledkom je typická vlastnosť thelytoknej partenogenézy: potomstvo tvorí samičie pohlavie. Práve preto môžu v prírode aj v chovoch vzniknúť dlhodobo čisto samičie populácie.

Existujú aj samce v partenogenetických druhoch?

Pri čisto partenogenetických líniách sú samce veľmi neobvyklé alebo chýbajú. Situácia však môže byť zložitejšia pri druhoch, ktoré majú pohlavné aj partenogenetické populácie.

Príkladom je novozélandská pakobylka Clitarchus hookeri. V niektorých populáciách sú samce bežné, zatiaľ čo inde sú veľmi vzácne alebo úplne chýbajú. Samice pritom môžu byť schopné partenogenetického rozmnožovania. Výskum tohto druhu ukázal, že pohlavné a partenogenetické populácie môžu existovať v rámci jedného druhu.

To pekne ukazuje, prečo nestačí povedať, že „tento druh potrebuje samca“ alebo „tento druh samca nepotrebuje“. Dôležité môže byť aj to, o ktorú populáciu alebo chovnú líniu ide.

Čo získajú potomkovia pri pohlavnom rozmnožovaní?

Pri párení získava potomok genetický materiál od samice aj samca. Vďaka tomu vznikajú nové kombinácie génov.

To môže byť z evolučného hľadiska významná výhoda. Populácia sa môže lepšie prispôsobovať zmenám prostredia a prirodzený výber má k dispozícii väčšiu genetickú rozmanitosť.

Partenogenéza má však inú výhodu. Ak samica nepotrebuje partnera, nemusí ho hľadať a môže začať vytvárať potomstvo okamžite. Z hľadiska rýchleho rastu populácie ide o veľmi účinnú stratégiu.

Vývoj pakobyliek preto predstavuje zaujímavý kompromis medzi výhodami pohlavného a nepohlavného rozmnožovania. Práve preto sa partenogenéza u tejto skupiny objavila opakovane počas evolúcie.

Rozmnožovanie pakobyliek je ešte zložitejšie

Partenogenéza a pohlavné rozmnožovanie nie sú jedinými reprodukčnými stratégiami, ktoré sa u pakobyliek skúmajú.

Najmä pri niektorých druhoch rodu Bacillus boli popísané veľmi nezvyčajné kombinácie reprodukčných mechanizmov vrátane hybridogenézy a gynogenézy. Výskum z roku 2026 dokonca ukázal, že pri jednej skupine pakobyliek mohla hybridogenéza predstavovať evolučný medzistupeň na ceste k partenogenéze.

Pre bežného chovateľa nie je potrebné poznať všetky tieto mechanizmy do detailu. Ukazujú však, že rozmnožovanie pakobyliek je biologicky oveľa pestrejšie, než naznačuje jednoduché delenie na „druhy so samcom“ a „druhy bez samca“.

Najčastejšie otázky o rozmnožovaní pakobyliek

Môže mať pakobylka mláďatá bez samca?

Áno. Pri partenogenetických druhoch môže samička vytvárať životaschopné vajíčka bez oplodnenia. Nie všetky druhy pakobyliek však majú túto schopnosť.

Budú z neoplodnených vajíčok iba samičky?

Pri typickej thelytoknej partenogenéze pakobyliek vznikajú samičie potomky. Konkrétny mechanizmus však závisí od druhu a reprodukčnej línie.

Potrebujem na chov pakobyliek samca?

Záleží na druhu. Pri niektorých druhoch je pohlavné rozmnožovanie nevyhnutné, pri iných stačí jediná samička.

Prečo mám mláďatá, keď som mal iba jednu pakobylku?

Ak ide o druh schopný partenogenézy, samička mohla naklásť neoplodnené vajíčka, z ktorých sa následne vyliahli nymfy.

Ako dlho trvá, kým sa z vajíčka vyliahne pakobylka?

Závisí to od druhu a podmienok. Pri niektorých druhoch ide približne o niekoľko mesiacov, pri iných môže vývoj trvať výrazne dlhšie, dokonca viac ako rok.

Koľko vajíčok nakladie jedna pakobylka?

Rozdiely medzi druhmi sú veľké. Niektoré samičky kladú len niekoľko vajíčok týždenne, iné môžu klásť viac vajíčok denne.

Môže jedna pakobylka založiť celý chov?

Áno, ak ide o druh schopný partenogenetického rozmnožovania. Jediná samička môže vytvoriť vajíčka a z nich ďalšiu generáciu samičiek.

Rozmnožovanie pakobyliek v skratke

• Nie všetky pakobylky potrebujú samca.
• Partenogenéza umožňuje vznik potomstva z neoplodnených vajíčok.
• Pri thelytoknej partenogenéze vznikajú samičie potomky.
• Niektoré druhy sa rozmnožujú iba partenogeneticky, iné pohlavne a ďalšie môžu využívať oba spôsoby.
• Jedna samička preto môže pri vhodnom druhu založiť celý chov.
• Vajíčka môžu padať na dno, byť zahrabané alebo prilepené na rastliny či steny insektária.
• Čas inkubácie aj počet vajíčok sa medzi druhmi výrazne líšia.

Rozmnožovanie pakobyliek je oveľa pestrejšie než jednoduché párenie samca so samicou. Niektoré druhy dokážu vytvárať potomstvo bez samca prostredníctvom partenogenézy. Pri takomto spôsobe rozmnožovania môžu samičky klásť životaschopné vajíčka a z nich sa vyvíjajú ďalšie samičky.

Pre chovateľa to znamená jednu zásadnú vec: neprítomnosť samca neznamená, že sa pakobylky nemôžu rozmnožovať.

Práve naopak. Pri vhodnom druhu môže byť jedna samička začiatkom celej populácie. Keď k tomu pridáme množstvo vajíčok, niekoľkomesačný vývoj a následné dospievanie nových samíc, je jasné, prečo sa niektoré chovy dokážu rozrásť oveľa rýchlejšie, než začínajúci chovateľ očakáva.

A za týmto na prvý pohľad jednoduchým procesom sa skrýva pozoruhodná genetika. Pakobylky využívajú pohlavné aj nepohlavné rozmnožovanie a u niektorých druhov existujú dokonca populácie, ktoré medzi týmito stratégiami prechádzajú. Aj preto patria medzi zaujímavé skupiny živočíchov na štúdium evolúcie rozmnožovania.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Rozmnožovanie pakobyliek: Samce, samičky, vajíčka a partenogenéza je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Pri krmive preto nestačí otázka, či pakobylka list zožerie. Dôležité je aj to, či danú rastlinu bezpečne znáša a či ju nikto chemicky neošetril.

Nie každá zelená rastlina patrí do insektária

Všetky pakobylky sú bylinožravce, ale jednotlivé druhy majú rozdielne potravné nároky. Niektoré prijímajú veľké množstvo rôznych rastlín. Iné potrebujú podstatne užší výber potravy. Pri niektorých druhoch funguje iba niekoľko konkrétnych potravných rastlín.

Medzi často používané potravné rastliny patria napríklad černica, ruža, dub, hloh, malina, hlohyňa alebo eukalyptus. Niektoré druhy prijímajú aj vtáčí zob či brečtan. Vždy však treba vychádzať z konkrétneho druhu pakobylky.

Preto neplatí jednoduché pravidlo:

„Pakobylka to zožerie, takže jej to môžem dávať.“

Ochutnanie listu ešte neznamená, že rastlina predstavuje vhodnú dlhodobú potravu.

Rastlina môže mať vlastnú chemickú obranu

Rastliny si vytvárajú množstvo látok, ktoré ich chránia pred bylinožravcami. Patria medzi ne napríklad triesloviny, saponíny a rôzne ďalšie sekundárne metabolity.

Pakobylky sa počas evolúcie prispôsobili rôznym rastlinám. Niektoré druhy preto zvládnu látky, ktoré by inému druhu prekážali.

Dobrým príkladom je brečtan. Obsahuje saponíny a väčšina pakobyliek ho nezvláda ako hlavnú potravu. Niektoré druhy však dokážu jeho chemickú obranu tolerovať a brečtan pravidelne prijímajú.

Preto nemožno vytvoriť jednoduchý zoznam typu „tieto rastliny sú pre všetky pakobylky jedovaté“. Vhodnosť potravy závisí aj od konkrétneho druhu.

Najväčšie riziko často vôbec nevidíte

Samotná rastlina však nemusí predstavovať najväčší problém.

Oveľa vážnejšie riziko môže predstavovať pesticíd na jej povrchu alebo v rastlinných pletivách.

List po postreku môže vyzerať úplne normálne. Nemusí mať škvrny, zmenu farby ani nepríjemný zápach. Pakobylka však môže spolu s listom prijať aj účinnú látku pesticídu.

A práve preto predstavuje chemicky ošetrené krmivo pre chov veľké riziko.

Prečo pesticídy môžu pakobylky usmrtiť?

Insekticídy sú určené na ničenie alebo potláčanie hmyzu. Pakobylka preto patrí medzi organizmy, ktoré môže takýto prípravok poškodiť.

Účinok závisí od konkrétnej účinnej látky, koncentrácie, spôsobu aplikácie a množstva, ktoré sa dostane do organizmu. Niektoré látky pôsobia pri kontakte, iné po požití a ďalšie môžu kombinovať viac spôsobov účinku.

Pre chovateľa však netreba poznať presnú toxikologickú rovnicu každého pesticídu.

Stačí jedno praktické pravidlo:

Ak neviete vylúčiť chemické ošetrenie potravnej rastliny, nedávajte ju pakobylkám.

Pri pesticídoch navyše nemusí ísť iba o postrek priamo na listy. Riziko môže vzniknúť aj pri ošetrení rastliny v jej bezprostrednom okolí.

Chemicky ošetrený list môže zabiť celý chov

Predstavte si bežnú situáciu.

Chovateľ nazbiera veľké množstvo čerstvých listov a vloží ich do insektária. Pakobylky ich začnú normálne požierať. O niekoľko hodín alebo dní sa objavia problémy.

Ak všetky pakobylky dostali rovnaké krmivo, jeden kontaminovaný zdroj môže zasiahnuť prakticky celý chov.

Práve preto predstavuje neznámy pôvod potravy oveľa väčšie riziko než obyčajný experiment s jedným novým listom.

Nestriekajte rastliny, ktoré používate ako krmivo

Ak pestujete potravné rastliny priamo pre pakobylky, máte veľkú výhodu. Poznáte ich pôvod a môžete kontrolovať spôsob pestovania.

Takéto rastliny však nesmiete bežne ošetrovať insekticídmi len preto, že sa na nich objavili vošky alebo iní škodcovia.

Pri potravných rastlinách pre pakobylky je najbezpečnejšie úplne vynechať chemické postreky proti hmyzu.

To platí aj pre rastliny, ktoré po ošetrení vyzerajú opäť zdravo.

Opláchnutie listov pesticíd nevyrieši

Častá chyba vyzerá jednoducho:

„Rastlinu som umyl, takže listy môžem použiť.“

Takéto uvažovanie neposkytuje dostatočnú istotu.

Voda môže odstrániť časť nečistôt a niektoré látky z povrchu listu. Nemusí však odstrániť všetky zvyšky pesticídu. Niektoré účinné látky navyše prenikajú do rastlinných pletív.

Ak neviete, aký prípravok pestovateľ použil, kedy ho aplikoval a ako sa v rastline správa, obyčajné opláchnutie vám nedá spoľahlivú záruku bezpečnosti.

Neznámy postrek preto nevyriešite umytím listov.

Opatrnosť treba aj pri rastlinách zo záhradných centier

Rastlina zo záhradného centra alebo kvetinárstva môže vyzerať ako ideálne krmivo. Je čerstvá, zdravá a často má veľké množstvo listov.

Problém spočíva v tom, že nepoznáte celú históriu jej pestovania.

Okrasné rastliny môžu počas pestovania dostať prípravky proti škodcom alebo chorobám. Zákazník pritom nemusí vedieť, aké prípravky pestovateľ použil.

Preto nestačí, že ide o druh rastliny, ktorý pakobylky bežne prijímajú.

Pri krmive rozhoduje nielen druh rastliny, ale aj jej pôvod.

Rastliny pri cestách a verejných plochách

Rovnako opatrne treba pristupovať k listom nazbieraným pri cestách, v parkoch alebo pri udržiavaných verejných plochách.

Neviete, či správca v minulosti nepoužil herbicíd, insekticíd alebo iný prípravok.

Rastlina pritom môže vyzerať úplne zdravo.

Ak teda neviete, ako sa o dané miesto starajú, takýto zdroj krmiva radšej vynechajte.

Černica je výborné krmivo, ale ani pri nej netreba riskovať

Černica patrí medzi najpraktickejšie potravné rastliny pre množstvo druhov pakobyliek. Je dostupná počas veľkej časti roka a veľa druhov ju prijíma veľmi dobre.

To však neznamená, že môžete nazbierať černicové listy kdekoľvek.

Černica pri ceste, v záhrade ošetrovanej pesticídmi alebo pri pravidelne chemicky udržiavanom pozemku môže predstavovať úplne iné riziko než černica z vlastného neošetrovaného porastu.

Preto je ideálne mať vlastný zdroj černice alebo inej overenej potravnej rastliny, pri ktorom poznáte históriu pestovania.

Neoverené krmivo môže znamenať viac vecí

Neoverené krmivo nemusí znamenať iba neznámu rastlinu.

Problém môže vzniknúť aj vtedy, keď neviete:

• aký druh rastliny vlastne zbierate,
• či ju konkrétny druh pakobylky prijíma ako potravu,
• či rastlina nerástla v blízkosti chemicky ošetrenej plochy,
• či na ňu niekto nepoužil insekticíd alebo fungicíd,
• ako dlho od posledného ošetrenia uplynulo,
• či rastlina nepochádza z intenzívne ošetrovaného pestovania.

Pri druhoch s úzkymi potravnými nárokmi môže nevhodná rastlina znamenať aj odmietanie potravy a postupné hladovanie. Niektoré druhy majú široký výber potravy, iné potrebujú iba niekoľko konkrétnych rastlín.

Ako si vytvoriť bezpečný zdroj potravy

Najjednoduchší systém funguje takto:

1. Najprv si overte potravné rastliny konkrétneho druhu.
2. Vyberte jeden alebo viac spoľahlivých zdrojov krmiva.
3. Pri vlastných rastlinách nepoužívajte pesticídy.
4. Nenechávajte potravné rastliny v dosahu chemicky ošetrovaných plôch.
5. Novú rastlinu zaraďte až po overení jej vhodnosti.
6. Ak nepoznáte pôvod listov, radšej ich nepoužite.

Pri druhoch, ktoré prijímajú viac potravných rastlín, môže byť praktické pestovať alebo udržiavať viac zdrojov. Ak jeden vypadne, chovateľ nemusí narýchlo hľadať náhradu.

Čo robiť, ak máte podozrenie na otravu?

Ak ste pakobylkám omylom dali listy z chemicky ošetrenej rastliny, okamžite ich odstráňte a nahraďte bezpečným krmivom.

Rovnako odstráňte zvyšky pôvodných listov.

Ak sa po podaní podozrivého krmiva objavia u viacerých jedincov naraz neobvyklé príznaky alebo úhyny, spojenie s krmivom treba brať vážne.

V takejto situácii nepokračujte v podávaní rovnakých listov len preto, že niektoré pakobylky ich predtým normálne žrali.

Najnebezpečnejší list môže vyzerať úplne normálne

Pri pesticídoch je najväčší problém práve v tom, že kontaminovaný list nemusí vyzerať podozrivo.

Môže byť zelený, čerstvý a bez jediného viditeľného poškodenia.

Pakobylka pritom nemá možnosť rozpoznať, či list obsahuje účinnú látku proti hmyzu.

Preto treba bezpečnosť riešiť ešte pred kŕmením.

Ak poznáte rastlinu, poznáte jej pôvod a viete, že ju nikto chemicky neošetroval, výrazne znižujete riziko problému.

Nie je problém iba v „jedovatých“ rastlinách

Pri pakobylkách je zavádzajúce hovoriť iba o jedovatých rastlinách.

Oveľa presnejšie je rozlišovať tri skupiny:

• overené potravné rastliny – konkrétny druh pakobylky ich bezpečne prijíma,
• nevhodné alebo neoverené rastliny – ich vhodnosť pre daný druh nepoznáme alebo ich hmyz zle toleruje,
• chemicky ošetrené rastliny – predstavujú samostatné riziko bez ohľadu na to, či by samotný druh rastliny inak predstavoval vhodnú potravu.

Práve tretia skupina môže spôsobiť najväčší problém. Aj úplne vhodná potravná rastlina sa môže stať nebezpečnou, ak ju niekto ošetrí prípravkom proti hmyzu.

Bezpečné krmivo začína ešte pred zberom

Chovateľ nemusí poznať každý pesticíd, ktorý existuje, ani chemické zloženie každej rastliny.

Musí však poznať pôvod svojho krmiva.

Najbezpečnejší list je list z overenej potravnej rastliny, ktorú konkrétny druh pakobylky dobre prijíma a ktorú nikto chemicky neošetroval.

Ak neviete, čo na rastline použili, kde rástla alebo či ju váš druh pakobylky bezpečne prijíma, experiment nestojí za riziko.

Pri pakobylkách totiž platí jednoduchá zásada: neoverené krmivo môže byť oveľa nebezpečnejšie, než vyzerá.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Čím pakobylky nekŕmiť: Rizikové rastliny a chemicky ošetrené listy je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Práve preto vzniká pri rekordoch pakobyliek zaujímavý paradox. Niektoré druhy vyzerajú ako živé konáriky a po úplnom vystretí nôh dosahujú viac ako pol metra. Iné sú podstatne kratšie, ale majú masívne telo a samica môže vážiť desiatky gramov.

Ak chceme porovnávať najväčšie pakobylky na svete, musíme oddeliť dĺžku tela, celkovú dĺžku a hmotnosť.

Najdlhšia pakobylka nie je zároveň najťažšia

Rekord v celkovej dĺžke patrí obrovskej pakobylke z rodu Phryganistria. Rekordný jedinec dosiahol pri úplne vystretých nohách 64 centimetrov. Guinness World Records tento údaj uvádza ako rekord pre najdlhší hmyz na svete.

Ide o mimoriadne štíhly typ pakobylky. Veľká časť výslednej dĺžky pripadá na dlhé nohy, zatiaľ čo samotné telo zostáva výrazne kratšie.

Zaujímavé je aj to, že rekordný jedinec nepochádzal priamo z voľnej prírody. Insect Museum of West China v Čcheng-tu ho odchovalo z vajíčka samice, ktorú našli v Číne. Predchádzajúci rekordný jedinec meral 62,4 centimetra.

Pri tomto rekordérovi sa navyše oplatí používať názov s určitou opatrnosťou. Zdroje ho označujú ako Phryganistria chinensis, prípadne Phryganistria „chinensis“, pričom taxonomické postavenie tejto populácie zostáva predmetom diskusie.

Prečo môže mať pakobylka 64 centimetrov, keď jej telo má oveľa menej?

Tu sa dostávame k dôležitému rozdielu medzi dĺžkou tela a celkovou dĺžkou.

Pri niektorých rekordoch meranie zahŕňa iba úsek od prednej časti tela po koniec bruška. Iné údaje zahŕňajú aj úplne vystreté končatiny. Výsledné číslo preto môže byť dramaticky odlišné.

Veľmi dobrým príkladom je Chanova megapakobylka (Phobaeticus chani). Rekordný exemplár má samotné telo dlhé približne 35,5 centimetra, ale pri úplnom vystretí končatín dosahuje približne 56,6 centimetra.

Na prvý pohľad teda môže pôsobiť ako takmer šesťdesiatcentimetrový hmyz. Väčšina tejto dĺžky však nevzniká samotným telom, ale extrémne dlhými končatinami.

Preto pri porovnávaní rekordov vždy treba uviesť, čo presne meranie zahŕňalo.

Ďalšie obrovské druhy

Rekordná Phryganistria nie je jedinou pakobylkou, ktorá dokáže prekročiť hranicu pol metra pri vystretých nohách.

Medzi najväčšie patria viaceré druhy z juhovýchodnej Ázie a Austrálie.

• Phobaeticus chani – telo približne 35,5 cm, celková dĺžka s vystretými nohami približne 56,6 cm.
• Ctenomorpha gargantua – austrálsky obor, pri ktorom zdroje uvádzajú samice s celkovou dĺžkou približne 56,5 cm; údaje o ešte väčších jedincoch z chovu zostávajú menej isté.
• Phobaeticus kirbyi – telo môže dosiahnuť približne 32,8 cm a celková dĺžka s vystretými končatinami približne 54,6 cm.
• Phobaeticus serratipes – pri úplnom vystretí končatín dosahuje približne 55,5 cm.
• Pharnacia maxima – ďalší mimoriadne dlhý druh, pri ktorom zdroje uvádzajú približne 51 cm s vystretými končatinami.

Pri týchto druhoch vidíme typickú kombináciu dlhého tela a veľmi dlhých nôh. Ich stavba tela sa výrazne líši od robustných druhov žijúcich pri zemi.

Najdlhšie telo má iný rekordér

Ak úplne vynecháme nohy a zaujíma nás iba samotná dĺžka tela, poradie sa mení.

Podľa Guinness World Records drží rekord v dĺžke tela Phobaeticus chani. Rekordný exemplár má telo dlhé 35,5 centimetra.

To je dôležitý rozdiel. Pakobylka s kratším telom môže mať pri úplne vystretých nohách väčšiu celkovú dĺžku než druh s porovnateľne dlhým telom a kratšími končatinami.

Pri fotografiách a videách obrovských pakobyliek preto môže údaj o „dĺžke“ trochu zavádzať. Dve pakobylky s údajom 50 centimetrov nemusia mať ani zďaleka rovnako veľké telo.

A potom je tu úplne iný typ obra: Heteropteryx dilatata

Ak si pod obrovskou pakobylkou predstavíte päťdesiatcentimetrový konár, Heteropteryx dilatata – PSG 18 bude vyzerať úplne inak.

Táto robustná pakobylka z juhovýchodnej Ázie nedosahuje extrémnu dĺžku najdlhších druhov. Samice však majú mohutné telo a patria medzi najťažšie pakobylky vôbec.

Práve Heteropteryx dilatata dobre ukazuje, prečo nemožno veľkosť hmyzu posudzovať iba podľa centimetrov.

Guinness World Records uvádza ako najťažší spoľahlivo zaznamenaný exemplár dospelú samicu. Londýnska zoo túto samicu v roku 1977 odvážila na 51,2 gramu a namerala jej približne 14 centimetrov.

Phasmid Study Group zároveň uvádza, že samice v plnej tvorbe vajíčok môžu dosiahnuť hmotnosť viac ako 65 gramov. Pri takýchto údajoch však treba rozlišovať medzi spoľahlivo odváženým rekordným exemplárom a vyššou uvádzanou maximálnou hmotnosťou.

Prečo je Heteropteryx dilatata taká ťažká?

Rozdiel oproti dlhým „tyčinkovým“ pakobylkám je obrovský.

Heteropteryx dilatata má krátke, široké a výrazne robustnejšie telo. Evolúcia jej nedala stavbu zameranú na čo najdlhšiu siluetu. Patrí medzi pozemnejšie formy pakobyliek a jej telo je podstatne kompaktnejšie.

Výsledkom je zaujímavý kontrast:

• extrémne dlhé pakobylky môžu mať viac ako 60 cm celkovej dĺžky,
• Heteropteryx dilatata má telo dlhé približne 14–17 cm,
• napriek tomu môže samica Heteropteryx vážiť desiatky gramov.

Pri rovnakej dĺžke by teda rozhodne nešlo o porovnateľne „veľké“ zvieratá. Jedna pakobylka je dlhá a extrémne štíhla, druhá kratšia, ale výrazne masívnejšia.

Hmotnosť môže výrazne meniť aj samotná tvorba vajíčok

Pri samiciach veľkých druhov treba navyše počítať s tým, že hmotnosť nie je počas života konštantná.

Samica Heteropteryx dilatata môže v období tvorby a kladenia vajíčok vážiť výrazne viac než pred reprodukciou. Phasmid Study Group preto pri tomto druhu uvádza maximálnu hmotnosť až okolo 65 gramov pri samiciach v plnej tvorbe vajíčok.

To je ďalší dôvod, prečo nemožno porovnávať údaje o hmotnosti bez informácie o pohlaví a stave konkrétneho jedinca.

Pri chovateľskom pozorovaní môže byť rozdiel medzi štíhlym samcom a mohutnou dospelou samicou rovnakého druhu obrovský.

Heteropteryx nie je jediná ťažká pakobylka

Aj medzi ďalšími robustnými druhmi nájdeme veľmi ťažké pakobylky. Zaujímavým príkladom je Extatosoma popa popa, pri ktorej Phasmatodea.com uvádza odhadovanú hmotnosť samíc až okolo 60 gramov.

To ukazuje, že rekordná hmotnosť nie je iba záležitosťou jedného druhu. Robustné pakobylky s objemným telom môžu dosahovať hmotnosti, ktoré sú pri štíhlych dlhonohých druhoch úplne nepredstaviteľné.

Zároveň však Extatosoma ani Heteropteryx nemajú súťažiť s Phryganistria o centimetre. Ich telesná stavba je jednoducho iná.

Najdlhšia verzus najťažšia: dva úplne odlišné rekordy

Ak by sme si vytvorili jednoduchú tabuľku, rozdiel by bol okamžite viditeľný:

Zdroje nepoužívajú pri meraní dĺžky vždy úplne rovnakú metodiku. Preto treba pri rekordoch vždy sledovať, či údaj označuje dĺžku tela alebo celkovú dĺžku s vystretými končatinami.

Prečo sú najdlhšie pakobylky také štíhle?

Extrémne dlhé druhy patria najmä medzi pakobylky, ktoré svojím vzhľadom napodobňujú vetvičky a konáriky.

Ich telo sa predlžuje do veľmi štíhleho tvaru a rovnaký trend vidíme na nohách. Takáto stavba vytvára pôsobivú dĺžku bez toho, aby hmyz musel niesť hmotnosť porovnateľnú s robustnými druhmi.

Výsledkom je zvláštny paradox: najdlhšie pakobylky patria zároveň medzi veľmi ľahké zvieratá vzhľadom na svoju dĺžku.

Práve preto sa môže viac ako polmetrová pakobylka pri manipulácii javiť prekvapivo ľahká.

Veľkosť má význam aj pri chove

Rekordné rozmery nie sú zaujímavé iba pre zberateľov rekordov. Pre chovateľa veľkých druhov znamenajú aj praktické problémy.

Pri extrémne dlhých druhoch treba počítať s tým, že insektárium musí byť dostatočne vysoké nielen pre samotné telo, ale aj pre bezpečné zvliekanie. Dlhé končatiny sa môžu pri zvleku ľahko zachytiť a pád veľkej nymfy môže skončiť vážnym poškodením.

Pri robustných druhoch, ako je Heteropteryx dilatata, je zase dôležitá stabilita konárov a konštrukcie. Dospelá samica má úplne inú hmotnosť než drobná nymfa.

Rozdiel medzi „veľkou“ pakobylkou podľa dĺžky a „veľkou“ podľa hmotnosti teda nie je iba zaujímavosťou do článku. Premieta sa priamo do nárokov na priestor, vybavenie insektária aj manipuláciu.

Najväčšia pakobylka môže vyzerať úplne inak, než čakáte

Ak sa povie najväčšia pakobylka na svete, väčšina ľudí si predstaví obrovský hmyz dlhý viac ako pol metra. Taký rekord skutočne existuje, ale jeho význam treba správne chápať.

Phryganistria je rekordérkou najmä vďaka kombinácii dlhého tela a extrémne dlhých končatín. Phobaeticus chani ukazuje, že rekord v samotnej dĺžke tela môže vyzerať inak. A Heteropteryx dilatata zase dokazuje, že skutočný „obr“ medzi pakobylkami nemusí byť vôbec dlhší než ostatné rekordné druhy.

Jedna meria desiatky centimetrov. Druhá váži desiatky gramov. A práve v tom je na pakobylkách jedna z najzaujímavejších vecí: ich veľkosť nevytvára jeden jednoduchý rekord, ale kombinácia úplne odlišných telesných stavieb.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Najväčšie a najťažšie pakobylky na svete: rekordné druhy je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

A nejde iba o zelené sfarbenie. Listovka môže napodobňovať aj starší, poškodený alebo odumierajúci list. K tvaru tela sa pridáva žilkovanie, výrastky na nohách a brušku, spôsob pohybu aj schopnosť zostať dlhý čas úplne nehybná.

Výsledkom je jedna z najvýraznejších foriem rastlinnej kamufláže, aké sa medzi pakobylkami vyvinuli.

Listovky sú stále pakobylky

Listovky patria do radu Phasmatodea, rovnako ako ostatné pakobylky. Patria do čeľade Phylliidae, ktorá predstavuje špecializovanú líniu v rámci tohto radu.

Preto nie je správne hovoriť o „listovkách a pakobylkách“ ako o dvoch samostatných skupinách. Presnejšie je hovoriť o listovkách a ostatných pakobylkách.

Do tejto skupiny patria napríklad rody Phyllium, Cryptophyllium, Chitoniscus, Nanophyllium a ďalšie. Taxonómia listoviek sa pritom v posledných rokoch výrazne menila a stále sa opisujú nové druhy.

Prečo listovka vyzerá ako list?

Pri väčšine pakobyliek je základný princíp jednoduchý: štíhle telo napodobňuje konár alebo stonku.

Listovka využíva opačnú stratégiu.

Jej telo je výrazne sploštené a rozšírené. Bruško a krídla vytvárajú široký obrys, ktorý sa podobá listovej čepeli. K tomu sa pridávajú ďalšie detaily, ktoré pri obyčajnom pohľade nemusia byť vôbec nápadné.

Nohy majú rozšírené lalokovité časti, ktoré pokračujú v listovitom obryse. Krídla majú žilkovanie pripomínajúce žilky skutočného listu. Niektoré druhy majú dokonca nepravidelné okraje, ktoré môžu pripomínať poškodenie listu.

To je dôležitý detail. Listovka nemusí vyzerať ako dokonalý zelený list. Práve naopak – poškodený alebo starnúci list môže byť pre kamufláž ešte užitočnejší, pretože nepravidelný tvar nepôsobí podozrivo.

Predátor nemusí vidieť hmyz. Môže vidieť iba list.

Zmyslom kamufláže nie je vyzerať ako list človeku. Dôležité je, aby predátor listovku vôbec nevyhodnotil ako korisť.

Pri vizuálne orientovanom predátorovi môže byť prvým problémom už samotný obrys tela. Ak predátor hľadá malý pohybujúci sa objekt s typickým tvarom hmyzu, široké a ploché telo listovky môže jeho pozornosť odviesť úplne inam.

Preto sa na kamufláži podieľa viac vlastností naraz:

• široké a sploštené telo,
• listovitý obrys,
• žilkovanie krídel,
• rozšírené časti nôh a bruška,
• sfarbenie zodpovedajúce okolitej vegetácii,
• dlhé obdobia nehybnosti,
• pohyb pripomínajúci list vo vetre.

Nejde teda o jednoduché „vyfarbenie na zeleno“. Listovka sa snaží napodobniť celý vizuálny obraz listu.

A práve preto môže byť zaujímavé aj poškodenie tela. Ak listovka vyzerá ako list natoľko presvedčivo, že má dokonca nepravidelný alebo „ohryzený“ okraj, hranica medzi imitáciou a skutočným listom je z pohľadu pozorovateľa veľmi tenká.

Listovka môže napodobňovať aj poškodený list

Listovky nemusia byť vždy dokonale zelené. U niektorých druhov sa vyskytujú aj hnedé, žltkasté alebo inak sfarbené jedince.

Takéto sfarbenie môže pripomínať starnúci, vysychajúci alebo poškodený list. List v prírode predsa nie je dokonale zelený a neporušený po celý svoj život.

Výsledkom je zaujímavá forma kamufláže: listovka nemusí napodobňovať ideálny list, ale môže zapadnúť medzi listy v rôznom stave.

Sfarbenie navyše nemusí byť úplne rovnaké ani medzi jedincami rovnakého druhu. Výskum listoviek ukazuje výraznú farebnú variabilitu a súvislosť s podmienkami prostredia.

Listovka sa nespolieha iba na svoje telo

Ak by listovka počas dňa nehybne sedela medzi listami, jej kamufláž už sama o sebe funguje veľmi dobre. Tým sa však jej ochrana nekončí.

Listovky využívajú aj správanie.

Počas pokojovej fázy zostávajú často takmer úplne nehybné. Pri vyrušení môže listovka začať jemne kývať telom. Tento pohyb môže pripomínať list, ktorý sa pohybuje vo vetre.

Práve kombinácia tvaru a správania robí ich kamufláž takou presvedčivou. Nejde iba o to, aby listovka vyzerala ako list, ale aj o to, aby sa v správnom okamihu pohybovala spôsobom, ktorý do prostredia zapadá.

Samica a samec môžu vyzerať ako úplne odlišné pakobylky

U listoviek je pohlavný dimorfizmus veľmi výrazný.

Samica je väčšia, široká a výrazne listovitá. Má mohutnejšie telo a krídla prispôsobené predovšetkým na vytvorenie listovitého vzhľadu. Samice väčšiny druhov nie sú aktívnymi letcami.

Samec býva menší a podstatne štíhlejší. Má dlhšie tykadlá a dobre vyvinuté zadné krídla, ktoré mu umožňujú aktívny let.

Rozdiel preto môže byť taký veľký, že človek bez skúseností môže mať problém uveriť, že samica a samec patria k rovnakému druhu.

Nie je to náhoda. Kým samica je viazaná predovšetkým na vegetáciu, samec potrebuje vyhľadávať samice a jeho spôsob života kladie na pohyblivosť oveľa väčšie nároky.

Listovka môže byť ukrytá priamo pred vašimi očami

Toto je jedna z najzaujímavejších vlastností aj pre chovateľov.

Ak listovku hľadáte podľa predstavy, že máte nájsť „hmyz“, môžete ju jednoducho prehliadnuť. Samica môže sedieť priamo na kŕmnej rastline a namiesto obrysu hmyzu vytvárať iba ďalšiu plochu pripomínajúcu list.

Pri kontrole insektária preto nie je dobré pozerať iba na samotné telo. Oplatí sa sledovať aj neobvyklé tvary medzi listami, nepravidelnosti na okrajoch listov a miesta, kde sa listy zdajú byť zvláštne prekrývané.

A potom môže prísť typická chovateľská situácia: človek sa pozerá na listovku, listovka sa pozerá na človeka a ani jeden z nich sa niekoľko sekúnd „neprizná“.

Môže si ju iný hmyz pomýliť so skutočným listom?

Pri listovkách je samotná myšlienka omylu veľmi zaujímavá. Ich evolučná stratégia je totiž založená práve na tom, aby vizuálne vyzerali ako súčasť rastliny.

Ak preto chovateľ nájde na tele listovky poškodenie, môže ho napadnúť otázka, či ju nemohol iný živočích považovať za rastlinnú potravu. Takýto mechanizmus však nemožno automaticky označiť za potvrdené správanie iných pakobyliek. Pakobylky sú bylinožravce a medzi jednotlivými druhmi existujú rozdiely v prijímaných rastlinách, takže pri poškodenom jedincovi môže byť príčina aj úplne iná.

Zaujímavejšie však je, že samotná evolúcia listoviek smeruje presne k opačnému efektu: predátor by mal listovku považovať za súčasť rastliny, nie za živočícha.

A čím presvedčivejšie tento omyl funguje, tým lepšia je kamufláž.

Listovky vznikli ako špecializácia v rámci pakobyliek

Listovité telo nie je základným znakom všetkých pakobyliek. Evolučné analýzy ukazujú, že dnešné listovky predstavujú špecializovanú líniu v rámci radu Phasmatodea.

Ich predkovia teda neboli „iným druhom hmyzu podobným listom“. Listovitý vzhľad sa vyvinul v rámci pakobyliek ako špecializácia na iný typ prostredia a rastlinnej kamufláže.

Výskum naznačuje, že línia dnešných listoviek vznikla v období raného eocénu, približne pred desiatkami miliónov rokov, v čase, keď sa výrazne rozširovali lesy dominované krytosemennými rastlinami. Známy fosílny druh Eophyllium messelensis pritom dokazuje, že veľmi pokročilá listovitá kamufláž existovala už približne pred 47 miliónmi rokov.

To je pozoruhodné aj z iného dôvodu. Fosília je svojím vzhľadom natoľko podobná dnešným listovkám, že ukazuje, ako dlho môže veľmi úspešná kamufláž pretrvávať.

Listovky nie sú „lepšie“ pakobylky. Sú inak špecializované

Nie všetky pakobylky potrebujú vyzerať ako list.

Rôzne línie sa prispôsobili rôznym častiam vegetácie. Môžu napodobňovať napríklad:

• vetvičky a stonky,
• listy,
• kôru,
• lišajníky a machy,
• opadanú vegetáciu.

Listovky predstavujú jeden z najvýraznejších príkladov tejto špecializácie. Ich telo sa neobmedzuje na podobnosť s listom. Tvar, žilkovanie, rozšírené časti tela, sfarbenie a správanie vytvárajú jeden prepojený kamuflážny systém.

Viac o tom, prečo sa iné pakobylky často podobajú konárom, nájdete v článku Prečo pakobylky vyzerajú ako konáre?

Čo teda robí listovku listovkou?

Ak by sme mali rozdiel zhrnúť do jednej vety, listovka nie je iba pakobylka so zeleným telom.

Je to pakobylka, ktorej telo sa evolučne prispôsobilo na napodobňovanie listu.

Široké a sploštené telo vytvára základný obrys. Žilkovanie a lalokovité výrastky pridávajú detaily. Sfarbenie môže pripomínať zdravý aj poškodený list. Nehybnosť pomáha skryť samotný hmyz a kývanie pri vyrušení môže napodobniť list pohybujúci sa vo vetre.

Práve v tom je rozdiel medzi listovkou a typickou „vetvičkovou“ pakobylkou.

Jedna sa snaží vyzerať ako konár. Druhá sa snaží presvedčiť vás, že na nej vlastne vôbec nie je nič živé.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Čím sú listovky odlišné od ostatných pakobyliek? je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Najpraktickejšie riešenie predstavuje kombinácia vždyzelených kŕmnych rastlín, správneho skladovania narezaných konárov a overenej alternatívy pre konkrétny druh pakobylky.

Černica aj v zime

Pre mnoho druhov pakobyliek je základom potravy černica (lat. Rubus spp.). Jej výhodou je, že listy možno v našich podmienkach nájsť aj počas zimy, najmä na chránených miestach, v živých plotoch, na násypoch alebo v menej udržiavaných porastoch.

Problém nastáva pri dlhšom období, keď teploty zostávajú pod bodom mrazu. Listy vtedy začnú vädnúť, pretože voda, ktorá sa z nich odparuje, sa už nedokáže dopĺňať zo zamrznutých stoniek. Pri silných mrazoch preto môže byť černica dočasne nepoužiteľná.

Počas veľmi chladného obdobia môžu zostať použiteľné listy ukryté pod snehom. Aj tie však treba pred podaním skontrolovať a nepoužívať listy, ktoré sú sčerneté, plesnivé alebo výrazne zvädnuté.

Vždyzelené kŕmne rastliny

Veľkou výhodou vždyzelených rastlín je, že si ponechávajú listy aj v období, keď väčšina našich listnatých drevín zostáva bez listov.

Medzi rastliny používané ako potrava pre niektoré druhy pakobyliek patria napríklad:

• pyracantha (lat. Pyracantha spp.),
• vtáčí zob (lat. Ligustrum spp.),
• rododendron (lat. Rhododendron spp.),
• černica (lat. Rubus spp.),
• brečtan (lat. Hedera spp.) pri druhoch, ktoré ho prijímajú,
• eukalyptus (lat. Eucalyptus spp.) pri druhoch, ktoré ho prijímajú.

Vhodnosť však vždy závisí od konkrétneho druhu. Napríklad Carausius morosus prijíma okrem černice aj vtáčí zob, pyracanthtu, ružu, malinu, dub či brečtan. Naopak Medauroidea extradentata má medzi uvádzanými kŕmnymi rastlinami černicu, hloh, dub a ružu, takže vtáčí zob pre ňu nemožno automaticky považovať za náhradu.

Pyracantha ako zimná zásoba

Pyracantha patrí medzi praktické zimné kŕmne rastliny pre druhy, ktoré ju prijímajú. Listy zostávajú na rastline aj počas zimy a rastlina dokáže udržať potravu dostupnú v období, keď je černica poškodená mrazom.

Nie je však správne ponúknuť pyracanthu ľubovoľnému druhu a čakať, či ju začne žrať. Najskôr treba overiť, či patrí medzi jeho známe kŕmne rastliny.

Ako skladovať narezané konáre

Ak máte dostupnú kvalitnú potravu, môžete si ju narezať do zásoby a udržiavať čerstvú vo vode.

Najjednoduchší postup je:

1. narezať zdravé konáre s dostatkom listov,
2. spodnú časť stoniek vložiť do nádoby s čistou vodou,
3. nádobu umiestniť na chladné miesto,
4. listy podľa potreby zakryť priehľadným plastovým vreckom, aby sa obmedzilo vysychanie,
5. priebežne odstraňovať poškodené alebo plesnivé časti.

Pri správnom skladovaní môžu niektoré kŕmne rastliny zostať použiteľné približne týždeň alebo aj dlhšie. Záleží na druhu rastliny, kvalite konárov, teplote a spôsobe skladovania. Pomáha čistá voda, dostatočne vysoká nádoba a čo najväčšia časť stonky ponorená vo vode.

Pakobylky nesmú mať prístup k vode. Ak spadnú zo stoniek do nádoby, môžu sa utopiť. Otvor nádoby preto zabezpečte tak, aby sa k hladine nedostali.

Kedy černicu radšej vymeniť

Černicu nevyhadzujte len preto, že je zima. Rozhodujúci je jej skutočný stav.

Po dlhom mrazivom období však môže byť výrazne zvädnutá. Pri niektorých druhoch pakobyliek môže byť problémom aj obdobie na konci zimy a začiatkom jari, keď sú staré listy poškodené mrazom a nové výhonky ešte nie sú vhodné alebo ich pakobylky neprijímajú.

Pri listoch poškodených mrazom sledujte najmä:

• čierne alebo hnedé sfarbenie,
• mäknutie a rozpadávanie pletív,
• plesne,
• výrazné vädnutie,
• odmietanie potravy pakobylkami.

Ak sa stav potravy zhoršuje, nahraďte ju čerstvými konármi z overenej rastliny. Pri niektorých druhoch rodu Phyllium môže byť problémom aj koniec zimy, keď staré listy černice po zime zhoršia kvalitu a nové jarné listy ešte nemusia byť vhodné.

Majte pripravenú druhú kŕmnu rastlinu

Najväčšiu istotu poskytuje kombinácia dvoch rastlín, ktoré konkrétny druh preukázateľne prijíma.

Ak je hlavnou potravou černica, alternatívou môže byť podľa druhu napríklad:

• pyracantha,
• vtáčí zob,
• ruža,
• malina,
• hloh,
• dub,
• eukalyptus.

Niektoré druhy majú široký výber potravy, iné sú oveľa náročnejšie. Napríklad Sipyloidea sipylus prijíma černicu, hloh, malinu a ružu, zatiaľ čo Bacillus rossius rossius má medzi uvádzanými potravnými rastlinami černicu a ružu.

Čo robiť, ak druh prijíma iba letnú potravu

Niektoré pakobylky nemožno počas celej zimy kŕmiť bežnou černicou alebo inou dostupnou vždyzelenou rastlinou. Ak konkrétny druh prijíma iba letné listnaté rastliny, treba jeho zimovanie riešiť ešte pred príchodom zimy.

Jednou z možností je posunutie liahnutia vajíčok pomocou nízkych teplôt. Pri niektorých druhoch sa používa kontrolované chladenie vajíčok, ktoré predĺži inkubačný čas a umožní synchronizovať liahnutie s obdobím, keď je opäť dostupná vhodná potrava. Tento postup však nie je univerzálny a treba poznať požiadavky konkrétneho druhu.

Pesticídy sú problém aj v zime

Pri zimnej potrave treba rovnako ako počas celého roka kontrolovať pôvod rastlín. Kŕmne rastliny nesmú byť ošetrené pesticídmi.

Rizikové sú najmä rastliny kúpené v kvetinárstvach a záhradných centrách. Pri okrasných rastlinách sa môžu používať pesticídy a niektoré prípravky sa dostávajú priamo do pletív rastliny. Umytie listov preto nemusí odstrániť problém.

Bezpečnejšie je používať vlastné rastliny alebo rastliny z miesta, pri ktorom máte istotu, že neboli chemicky ošetrené.

Izbové rastliny ako zimná alternatíva

Pre niektoré druhy pakobyliek môžu byť v zime praktickým riešením aj izbové rastliny. Ich veľkou výhodou je, že sú dostupné po celý rok bez ohľadu na mráz, sneh alebo nedostatok vonkajšej zelene.

Ak váš druh prijíma napríklad niektorú z bežne pestovaných izbových rastlín, môže ísť o veľmi praktickú zimnú rezervu. Rastlina však musí byť bezpečná a nesmie byť ošetrená pesticídmi.

Medzi izbové rastliny, ktoré môžu niektoré druhy pakobyliek prijímať, patrí napríklad čínska ruža. Ďalšie možnosti a konkrétne príklady nájdete v článku Môžu pakobylky žrať izbové rastliny?

Nie je však vhodné skúšať náhodnú izbovú rastlinu iba preto, že je počas zimy po ruke. Najskôr si overte jej vhodnosť pre konkrétny druh pakobylky.

Praktická zimná zásoba

Ak chováte pakobylky na černici, nemusíte si robiť obrovské zásoby naraz. Praktickejšie je mať:

• viacero miest, kde môžete v zime zbierať černicu,
• jednu overenú alternatívnu kŕmnu rastlinu,
• nádobu vhodnú na skladovanie konárov vo vode,
• zásobu čerstvých konárov pred očakávaným silným mrazom.

Takto máte riešenie aj v prípade, že jeden zdroj potravy dočasne vypadne.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Ako zabezpečiť potravu pre pakobylky v zime je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.