Listovky patria medzi pakobylky, ale pri pohľade na ne môže byť ťažké uveriť, že ide o rovnaký rad hmyzu. Kým väčšina pakobyliek pripomína konáre, vetvičky alebo stonky, listovky sa vydali úplne iným smerom. Ich telo je široké, sploštené a vytvára tak presvedčivý obraz listu, že hmyz môže medzi skutočnými listami prakticky zmiznúť.

A nejde iba o zelené sfarbenie. Listovka môže napodobňovať aj starší, poškodený alebo odumierajúci list. K tvaru tela sa pridáva žilkovanie, výrastky na nohách a brušku, spôsob pohybu aj schopnosť zostať dlhý čas úplne nehybná.

Výsledkom je jedna z najvýraznejších foriem rastlinnej kamufláže, aké sa medzi pakobylkami vyvinuli.

Listovky sú stále pakobylky

Listovky patria do radu Phasmatodea, rovnako ako ostatné pakobylky. Patria do čeľade Phylliidae, ktorá predstavuje špecializovanú líniu v rámci tohto radu.

Preto nie je správne hovoriť o „listovkách a pakobylkách“ ako o dvoch samostatných skupinách. Presnejšie je hovoriť o listovkách a ostatných pakobylkách.

Do tejto skupiny patria napríklad rody Phyllium, Cryptophyllium, Chitoniscus, Nanophyllium a ďalšie. Taxonómia listoviek sa pritom v posledných rokoch výrazne menila a stále sa opisujú nové druhy.

Prečo listovka vyzerá ako list?

Pri väčšine pakobyliek je základný princíp jednoduchý: štíhle telo napodobňuje konár alebo stonku.

Listovka využíva opačnú stratégiu.

Jej telo je výrazne sploštené a rozšírené. Bruško a krídla vytvárajú široký obrys, ktorý sa podobá listovej čepeli. K tomu sa pridávajú ďalšie detaily, ktoré pri obyčajnom pohľade nemusia byť vôbec nápadné.

Nohy majú rozšírené lalokovité časti, ktoré pokračujú v listovitom obryse. Krídla majú žilkovanie pripomínajúce žilky skutočného listu. Niektoré druhy majú dokonca nepravidelné okraje, ktoré môžu pripomínať poškodenie listu.

To je dôležitý detail. Listovka nemusí vyzerať ako dokonalý zelený list. Práve naopak – poškodený alebo starnúci list môže byť pre kamufláž ešte užitočnejší, pretože nepravidelný tvar nepôsobí podozrivo.

Predátor nemusí vidieť hmyz. Môže vidieť iba list.

Zmyslom kamufláže nie je vyzerať ako list človeku. Dôležité je, aby predátor listovku vôbec nevyhodnotil ako korisť.

Pri vizuálne orientovanom predátorovi môže byť prvým problémom už samotný obrys tela. Ak predátor hľadá malý pohybujúci sa objekt s typickým tvarom hmyzu, široké a ploché telo listovky môže jeho pozornosť odviesť úplne inam.

Preto sa na kamufláži podieľa viac vlastností naraz:

• široké a sploštené telo,
• listovitý obrys,
• žilkovanie krídel,
• rozšírené časti nôh a bruška,
• sfarbenie zodpovedajúce okolitej vegetácii,
• dlhé obdobia nehybnosti,
• pohyb pripomínajúci list vo vetre.

Nejde teda o jednoduché „vyfarbenie na zeleno“. Listovka sa snaží napodobniť celý vizuálny obraz listu.

A práve preto môže byť zaujímavé aj poškodenie tela. Ak listovka vyzerá ako list natoľko presvedčivo, že má dokonca nepravidelný alebo „ohryzený“ okraj, hranica medzi imitáciou a skutočným listom je z pohľadu pozorovateľa veľmi tenká.

Listovka môže napodobňovať aj poškodený list

Listovky nemusia byť vždy dokonale zelené. U niektorých druhov sa vyskytujú aj hnedé, žltkasté alebo inak sfarbené jedince.

Takéto sfarbenie môže pripomínať starnúci, vysychajúci alebo poškodený list. List v prírode predsa nie je dokonale zelený a neporušený po celý svoj život.

Výsledkom je zaujímavá forma kamufláže: listovka nemusí napodobňovať ideálny list, ale môže zapadnúť medzi listy v rôznom stave.

Sfarbenie navyše nemusí byť úplne rovnaké ani medzi jedincami rovnakého druhu. Výskum listoviek ukazuje výraznú farebnú variabilitu a súvislosť s podmienkami prostredia.

Listovka sa nespolieha iba na svoje telo

Ak by listovka počas dňa nehybne sedela medzi listami, jej kamufláž už sama o sebe funguje veľmi dobre. Tým sa však jej ochrana nekončí.

Listovky využívajú aj správanie.

Počas pokojovej fázy zostávajú často takmer úplne nehybné. Pri vyrušení môže listovka začať jemne kývať telom. Tento pohyb môže pripomínať list, ktorý sa pohybuje vo vetre.

Práve kombinácia tvaru a správania robí ich kamufláž takou presvedčivou. Nejde iba o to, aby listovka vyzerala ako list, ale aj o to, aby sa v správnom okamihu pohybovala spôsobom, ktorý do prostredia zapadá.

Samica a samec môžu vyzerať ako úplne odlišné pakobylky

U listoviek je pohlavný dimorfizmus veľmi výrazný.

Samica je väčšia, široká a výrazne listovitá. Má mohutnejšie telo a krídla prispôsobené predovšetkým na vytvorenie listovitého vzhľadu. Samice väčšiny druhov nie sú aktívnymi letcami.

Samec býva menší a podstatne štíhlejší. Má dlhšie tykadlá a dobre vyvinuté zadné krídla, ktoré mu umožňujú aktívny let.

Rozdiel preto môže byť taký veľký, že človek bez skúseností môže mať problém uveriť, že samica a samec patria k rovnakému druhu.

Nie je to náhoda. Kým samica je viazaná predovšetkým na vegetáciu, samec potrebuje vyhľadávať samice a jeho spôsob života kladie na pohyblivosť oveľa väčšie nároky.

Listovka môže byť ukrytá priamo pred vašimi očami

Toto je jedna z najzaujímavejších vlastností aj pre chovateľov.

Ak listovku hľadáte podľa predstavy, že máte nájsť „hmyz“, môžete ju jednoducho prehliadnuť. Samica môže sedieť priamo na kŕmnej rastline a namiesto obrysu hmyzu vytvárať iba ďalšiu plochu pripomínajúcu list.

Pri kontrole insektária preto nie je dobré pozerať iba na samotné telo. Oplatí sa sledovať aj neobvyklé tvary medzi listami, nepravidelnosti na okrajoch listov a miesta, kde sa listy zdajú byť zvláštne prekrývané.

A potom môže prísť typická chovateľská situácia: človek sa pozerá na listovku, listovka sa pozerá na človeka a ani jeden z nich sa niekoľko sekúnd „neprizná“.

Môže si ju iný hmyz pomýliť so skutočným listom?

Pri listovkách je samotná myšlienka omylu veľmi zaujímavá. Ich evolučná stratégia je totiž založená práve na tom, aby vizuálne vyzerali ako súčasť rastliny.

Ak preto chovateľ nájde na tele listovky poškodenie, môže ho napadnúť otázka, či ju nemohol iný živočích považovať za rastlinnú potravu. Takýto mechanizmus však nemožno automaticky označiť za potvrdené správanie iných pakobyliek. Pakobylky sú bylinožravce a medzi jednotlivými druhmi existujú rozdiely v prijímaných rastlinách, takže pri poškodenom jedincovi môže byť príčina aj úplne iná.

Zaujímavejšie však je, že samotná evolúcia listoviek smeruje presne k opačnému efektu: predátor by mal listovku považovať za súčasť rastliny, nie za živočícha.

A čím presvedčivejšie tento omyl funguje, tým lepšia je kamufláž.

Listovky vznikli ako špecializácia v rámci pakobyliek

Listovité telo nie je základným znakom všetkých pakobyliek. Evolučné analýzy ukazujú, že dnešné listovky predstavujú špecializovanú líniu v rámci radu Phasmatodea.

Ich predkovia teda neboli „iným druhom hmyzu podobným listom“. Listovitý vzhľad sa vyvinul v rámci pakobyliek ako špecializácia na iný typ prostredia a rastlinnej kamufláže.

Výskum naznačuje, že línia dnešných listoviek vznikla v období raného eocénu, približne pred desiatkami miliónov rokov, v čase, keď sa výrazne rozširovali lesy dominované krytosemennými rastlinami. Známy fosílny druh Eophyllium messelensis pritom dokazuje, že veľmi pokročilá listovitá kamufláž existovala už približne pred 47 miliónmi rokov.

To je pozoruhodné aj z iného dôvodu. Fosília je svojím vzhľadom natoľko podobná dnešným listovkám, že ukazuje, ako dlho môže veľmi úspešná kamufláž pretrvávať.

Listovky nie sú „lepšie“ pakobylky. Sú inak špecializované

Nie všetky pakobylky potrebujú vyzerať ako list.

Rôzne línie sa prispôsobili rôznym častiam vegetácie. Môžu napodobňovať napríklad:

• vetvičky a stonky,
• listy,
• kôru,
• lišajníky a machy,
• opadanú vegetáciu.

Listovky predstavujú jeden z najvýraznejších príkladov tejto špecializácie. Ich telo sa neobmedzuje na podobnosť s listom. Tvar, žilkovanie, rozšírené časti tela, sfarbenie a správanie vytvárajú jeden prepojený kamuflážny systém.

Viac o tom, prečo sa iné pakobylky často podobajú konárom, nájdete v článku Prečo pakobylky vyzerajú ako konáre?

Čo teda robí listovku listovkou?

Ak by sme mali rozdiel zhrnúť do jednej vety, listovka nie je iba pakobylka so zeleným telom.

Je to pakobylka, ktorej telo sa evolučne prispôsobilo na napodobňovanie listu.

Široké a sploštené telo vytvára základný obrys. Žilkovanie a lalokovité výrastky pridávajú detaily. Sfarbenie môže pripomínať zdravý aj poškodený list. Nehybnosť pomáha skryť samotný hmyz a kývanie pri vyrušení môže napodobniť list pohybujúci sa vo vetre.

Práve v tom je rozdiel medzi listovkou a typickou „vetvičkovou“ pakobylkou.

Jedna sa snaží vyzerať ako konár. Druhá sa snaží presvedčiť vás, že na nej vlastne vôbec nie je nič živé.

Fotografia: © bigstockphoto