Pakobylka austrálska (lat. Extatosoma tiaratum) patrí medzi veľké a výrazné druhy pakobyliek. Samičky majú mohutné telo s výrastkami pripomínajúcimi suché listy, zatiaľ čo samce sú menšie, štíhlejšie a majú dobre vyvinuté krídla. Druh pochádza z Austrálie a medzi chovateľmi je známy pod označením PSG9.

Taxonomické zaradenie

Slovenský názov	pakobylka austrálska
Chovateľské označenie	PSG9
Druh	Extatosoma tiaratum
Rod	Extatosoma
Podčeľaď	Extatosomatinae
Čeľaď	Phasmatidae
Rad	Phasmatodea
Autor a rok opisu	Macleay, 1826

Rozšírenie

Extatosoma tiaratum pochádza z Austrálie. Jeho prirodzený výskyt zahŕňa najmä východnú časť krajiny, predovšetkým Queensland a Nový Južný Wales. Druh obýva rôzne typy vegetácie, kde mu jeho vzhľad umožňuje dobre splývať s okolím.

Samička svojím tvarom a výrastkami pripomína suchý alebo poškodený list. Takéto maskovanie jej poskytuje ochranu pred predátormi a zároveň vysvetľuje charakteristický vzhľad tohto druhu.

Vzhľad a pohlavný dimorfizmus

Samička dorastá približne do dĺžky 12 cm. Má robustné telo pokryté početnými výrastkami a tŕňmi. Sfarbenie sa môže pohybovať od hnedých až po zelenkasté odtiene. Krátke krídla jej neumožňujú aktívny let.

Samec dorastá približne do 9 cm. V porovnaní so samičkou má štíhlejšie telo, dlhšie nohy a výrazne dlhšie krídla. Dokáže lietať a jeho celkový vzhľad sa preto od samice výrazne líši.

Pohlavný dimorfizmus je u tohto druhu veľmi výrazný. Dospelého samca a samičku možno podľa veľkosti, tvaru tela a krídel rozlíšiť na prvý pohľad.

Maskovanie a obrana

Pakobylka austrálska patrí medzi druhy s výraznou mimikriou. Najmä samička svojím telom pripomína suchý list. Tŕne, výrastky a nepravidelný tvar tela ešte viac podporujú tento efekt.

Pri vyrušení môže pakobylka zaujať obranný postoj. Druh zároveň disponuje chemickou obranou a pri ohrození môže vypustiť obranný sekrét.

Pri manipulácii preto treba postupovať opatrne. Pakobylku nie je vhodné zbytočne stresovať ani chytať priamo za telo.

Aktivita a správanie

Extatosoma tiaratum je aktívnejšia najmä počas noci. Cez deň často zostáva nehybne na vegetácii a spolieha sa na svoje maskovanie.

Po zotmení začína prehľadávať okolie a vyhľadávať potravu. Pri chove preto možno najviac aktivity pozorovať večer a v noci.

Pri zvliekaní potrebuje dostatok priestoru. Pakobylka sa musí dokázať voľne zavesiť a nechať pod sebou dostatok miesta na postupné zvlieknutie starého obalu tela.

Potrava

Pakobylka austrálska je bylinožravý druh. V chove prijíma listy viacerých drevín a kríkov.

Medzi vhodné potravné rastliny patria najmä ostružiník (Rubus spp.), eukalyptus (Eucalyptus spp.), hloh (Crataegus spp.), dub (Quercus spp.), hlohyňa (Pyracantha spp.), malina (Rubus idaeus) a ruža (Rosa spp.).

Pri výbere potravy treba dbať na jej zdravotnú nezávadnosť. Listy nesmú obsahovať zvyšky pesticídov, herbicídov ani iných chemických prípravkov.

Čerstvé konáre je vhodné pravidelne kontrolovať a odstraňovať zvädnuté alebo poškodené listy. Potravu možno umiestniť do nádoby s vodou, pričom otvor nádoby treba zabezpečiť tak, aby sa do nej pakobylky nemohli dostať.

Rozmnožovanie

Extatosoma tiaratum sa rozmnožuje pohlavne aj partenogeneticky. Pri pohlavnom rozmnožovaní sa na vzniku potomstva podieľa samec a samička. Samička však dokáže vytvárať potomstvo aj bez oplodnenia.

Pri partenogenéze vznikajú samičie jedince. Tento spôsob rozmnožovania umožňuje jednej samičke založiť chov aj bez prítomnosti samca.

Partenogenetické rozmnožovanie bolo u Extatosoma tiaratum predmetom vedeckého výskumu. Výskumy ukázali, že tento druh využíva špecifický typ automixie.

Vajíčka

Samička kladie vajíčka počas dospelého života. Vajíčka často odhadzuje na zem, takže ich možno nájsť na dne insektária.

Na jednoduchšiu kontrolu možno na dno umiestniť papier alebo inú ľahko vymeniteľnú podložku. Vajíčka tak možno pravidelne zbierať a premiestniť do inkubačnej nádoby.

Inkubačná doba trvá približne osem mesiacov, pričom konkrétna dĺžka vývoja závisí od podmienok. Pri partenogenetických vajíčkach môže byť vývoj dlhší.

Nymfy

Mladé nymfy majú po vyliahnutí úplne odlišný vzhľad ako dospelé samičky. Počas ďalšieho vývoja postupne rastú a pri jednotlivých zvliekaniach získavajú charakteristický tvar dospelého jedinca.

Nymfy potrebujú vhodnú potravu a dostatok priestoru na zvliekanie. Počas posledných fáz vývoja sa postupne objavujú rozdiely medzi samcami a samičkami.

Pri chove mladých jedincov treba venovať pozornosť najmä dostatočnej výške insektária. Nedostatok priestoru môže skomplikovať úspešné zvliekanie.

Podmienky chovu

Pakobylka austrálska patrí medzi pomerne nenáročné druhy vhodné aj pre začínajúcich chovateľov. Pri správnej starostlivosti nevyžaduje komplikované technické vybavenie.

Dôležitú úlohu zohráva najmä dostatočne vysoké insektárium. Minimálna výška by mala byť približne 27 cm, pričom väčší priestor poskytuje lepšie podmienky na pohyb a zvliekanie.

	Odporúčané podmienky
Teplota	izbová teplota
Výška insektária	minimálne približne 27 cm
Vetranie	dostatočné a pravidelné
Potrava	ostružiník, eukalyptus, hloh, dub, hlohyňa, malina a ruža
Náročnosť	pomerne nenáročný druh

Insektárium by malo poskytovať dostatok priestoru na zavesenie počas zvliekania. Vhodné je preto vertikálne riešenie s konármi alebo inou stabilnou vegetáciou.

Príliš vysoká teplota nie je vhodná. Nadmerné teplo môže negatívne ovplyvniť rast a vývoj jedincov aj kvalitu vajíčok.

Manipulácia

Pakobylka austrálska je vhodnejšia na pozorovanie než na časté branie do rúk. Pri vyrušení môže použiť obranný sekrét a neopatrná manipulácia môže zároveň poškodiť jej končatiny alebo krídla.

Pri premiestňovaní je lepšie nechať pakobylku preliezť na konár alebo inú vhodnú pomôcku. Dospelé samce treba chytať zvlášť opatrne, pretože ich krídla sa môžu ľahko poškodiť.

Po manipulácii je vhodné umyť si ruky a nedotýkať sa očí.

Zhrnutie

Extatosoma tiaratum, pakobylka austrálska, je veľký austrálsky druh s výrazným pohlavným dimorfizmom. Samička má robustné telo s tŕnitými výrastkami a výborne napodobňuje suchý list. Samec je menší, štíhlejší a má dobre vyvinuté krídla.

Druh patrí medzi pomerne nenáročné pakobylky. Potrebuje čerstvú rastlinnú potravu, dostatočne vysoké insektárium a priestor na úspešné zvliekanie. Medzi vhodné kŕmne rastliny patria napríklad ostružiník, eukalyptus, hloh, dub, hlohyňa, malina a ruža.

Zaujímavou vlastnosťou je schopnosť partenogenetického rozmnožovania. Samička tak môže vytvoriť potomstvo aj bez prítomnosti samca.

Fotografia: © Bigstockphoto