Podobnosť pakobyliek s konármi nie je iba otázkou sfarbenia. Ich telesná stavba, povrch tela, poloha na vegetácii aj spôsob pohybu vytvárajú komplexnú ochranu pred predátormi. Práve kombinácia týchto vlastností robí z pakobyliek jednu z najvýraznejších skupín hmyzu z hľadiska maskovania.

Pre chovateľa je zaujímavé, že medzi jednotlivými druhmi existujú veľké rozdiely. Jedna pakobylka môže napodobňovať tenký zelený konár, iná suchú vetvičku, kôru alebo nepravidelnú časť rastliny. Listovky zase využívajú podobnosť s listami.

Čo vlastne pakobylka napodobňuje?

Nie každá pakobylka napodobňuje rovnaký typ vegetácie. Základným znakom skupiny Phasmatodea je mimoriadna rozmanitosť foriem, ktoré pomáhajú jednotlivým druhom splynúť s prostredím.

Štíhle druhy často pripomínajú konáre alebo stonky. Iné majú rozšírené časti tela, výrastky či nepravidelný povrch a viac pripomínajú suchú vegetáciu, kôru, mach alebo lišajníky. Listovky predstavujú samostatný príklad a svojou stavbou napodobňujú listy.

Odborná literatúra preto opisuje u pakobyliek viacero foriem krypsie a mimetického vzhľadu. Nejde o jeden univerzálny mechanizmus, ale o rôzne kombinácie telesných a behaviorálnych znakov.

Prečo má pakobylka také dlhé telo?

Pri pohľade na niektoré druhy je zrejmé, že ich telesné proporcie výrazne zodpovedajú tenkým konárikom. Dlhý hrudník a bruško vytvárajú úzku siluetu, zatiaľ čo dlhé končatiny môžu pri správnej polohe splynúť s drobnými vetvičkami.

Význam preto nemá iba celková dĺžka tela. Predátor vníma najmä obrys jedinca. Ak obrys zodpovedá okolitej vegetácii, hranica medzi hmyzom a rastlinou sa stáva menej nápadnou.

Práve preto sa u pakobyliek počas evolúcie opakovane objavovali veľmi pretiahnuté telesné formy. Odborné práce dokumentujú aj ďalšie štruktúry, napríklad brušné výrastky alebo ostne na stehnách, ktoré majú okrem iných funkcií význam v obrane a maskovaní.

Sfarbenie je iba jedna časť maskovania

Chovatelia často hodnotia maskovanie podľa farby. Zelená pakobylka však nemusí byť automaticky lepšie maskovaná ako hnedá.

Rozhoduje totiž kontrast medzi telom a okolím. Hnedý jedinec môže výborne splývať so suchými konármi, zatiaľ čo zelený jedinec môže byť na rovnakej vetve nápadný. Preto sa medzi pakobylkami objavujú rôzne odtiene a farebné varianty.

Pri prirodzenom maskovaní navyše nejde iba o to, aby pakobylka mala podobnú farbu ako rastlina. Dôležitý je aj tvar, povrch a spôsob, akým telo narúša alebo nenarúša celkový obraz vegetácie.

Rozhoduje aj poloha tela

Aj dokonale prispôsobený tvar tela by mal menšiu hodnotu, keby pakobylka sedela v neprirodzenej polohe.

Počas denného odpočinku zostávajú mnohé druhy dlhší čas prakticky nehybné. Jedinec môže zaujať polohu pozdĺž konárika alebo stonky a tým ešte viac potlačiť svoj charakteristický obrys.

Výskum obranných stratégií Phasmatodea opisuje práve kombináciu morfológie a správania ako dôležitú súčasť ich ochrany. Mnohé druhy zostávajú počas dňa nehybné a pri pohybe vegetácie môžu reagovať aj zmenou vlastného pohybu.

Prečo sa pakobylky kývajú?

Kývanie tela patrí medzi najzaujímavejšie prejavy správania u niektorých pakobyliek. Pri pohybe vzduchu môže jedinec začať kývať telom podobne ako konár alebo list.

Najlepšie preskúmaným príkladom je Extatosoma tiaratum (PSG 9), pakobylka austrálska. Experiment ukázal, že vietor dokáže toto správanie vyvolať a že frekvencia kývania sa za určitých podmienok podobá pohybu okolitej vegetácie vo vetre. Jedince zároveň reagovali odlišne na premenlivé a konštantné prúdenie vzduchu.

Výskumníci však zámerne zostali opatrní pri vysvetlení funkcie tohto správania. Výsledky ukazujú podobnosť pohybu s vegetáciou, ale ďalší výskum má určiť, do akej miery ide o pohybovú krypsiu, „motion masquerade“ alebo kombináciu oboch.

To je dôležitý detail, pretože tvrdenie, že pakobylka sa „kýve preto, aby predstierala konár“, je príliš zjednodušené.

Príklad: Carausius morosus

Pakobylka indická – Carausius morosus (PSG1) – predstavuje typický príklad štíhlej pakobylky s pretiahnutým telom.

Pri pokojnom postoji môže jej telo veľmi dobre kopírovať tenké stonky a konáriky. Dlhé končatiny zároveň dokážu splynúť s okolitou vegetáciou.

Pri tomto druhu je preto dobre viditeľné, že maskovanie nevytvára jedna vlastnosť. Výsledný efekt vzniká kombináciou telesných proporcií, sfarbenia, polohy a správania.

Príklad: Extatosoma tiaratum

Pakobylka austrálska – Extatosoma tiaratum (PSG9) – používa odlišnú telesnú formu.

Dospelá samica má široké, členité telo s výraznými výrastkami. Jej vzhľad preto nepripomína hladký rovný konár. Skôr evokuje suchú, nepravidelnú časť vegetácie.

Práve tento druh je zároveň vhodným príkladom toho, že maskovanie nemusí byť iba statické. Kývavý pohyb pri pôsobení vetra vytvára ďalšiu podobnosť s okolitou vegetáciou. Experimentálne pozorovania túto podobnosť potvrdili.

Listovky idú ešte ďalej

Listovky z čeľade Phylliidae predstavujú inú formu telesného prispôsobenia. Ich telo je výrazne rozšírené a spolu s končatinami vytvára obrys podobný listu.

Niektoré druhy majú navyše nepravidelné okraje tela a ďalšie štruktúry, ktoré zvyšujú podobnosť s listovou čepeľou. Pri samiciach môžu k výslednému efektu prispievať aj krídla s kresbou pripomínajúcou žilnatinu listu.

Aj tu teda platí rovnaký princíp: maskovanie nevytvára iba farba. Rozhodujúca je celková morfológia jedinca v kombinácii s prostredím.

Maskovanie a správanie idú spolu

Pre chovateľa je zaujímavé pozorovať, že pakobylka môže počas dňa pôsobiť takmer úplne nehybne, zatiaľ čo po zotmení začne aktívne vyhľadávať potravu a meniť polohu.

Takéto správanie zodpovedá spôsobu života mnohých druhov. Phasmatodea sú prevažne nočné alebo súmračné a počas dňa využívajú vegetáciu ako miesto na odpočinok a úkryt.

Pri pozorovaní v insektáriu preto môže chovateľ vidieť zaujímavý rozdiel medzi dennou a nočnou aktivitou. Jedinec, ktorý cez deň hodiny zostáva na jednom mieste, môže byť po zhasnutí osvetlenia podstatne aktívnejší.

Čo môže chovateľ pozorovať v insektáriu?

Maskovanie pakobyliek nie je iba biologická zaujímavosť. Pri pozorovaní chovu možno sledovať niekoľko konkrétnych prejavov:

• výber polohy pozdĺž konárika alebo stonky,
• dlhé obdobia nehybnosti počas dňa,
• zmenu polohy po zotmení,
• reakciu na pohyb vzduchu,
• kývanie tela pri niektorých druhoch,
• rozdiely medzi maskovaním nýmf a dospelých jedincov.

Práve posledný bod je zaujímavý. Mladé pakobylky nemusia vyzerať ako zmenšené verzie dospelých jedincov. V rámci Phasmatodea existujú aj nymfy, ktoré používajú odlišné formy ochranného vzhľadu a správania. Odborná literatúra opisuje napríklad mimetické podobnosti niektorých mladých jedincov s mravcami alebo škorpiónmi.

Čo sa stane, keď maskovanie zlyhá?

Maskovanie predstavuje predovšetkým prvú líniu obrany – má zabrániť tomu, aby predátor pakobylku vôbec rozpoznal. Ak však predátor jedinca odhalí alebo chytí, nastupujú ďalšie obranné mechanizmy.

Podľa druhu môže nasledovať pád z vegetácie, útek, predstieranie smrti, výstražné správanie, obranný pohyb zadnými nohami alebo chemická obrana.

Phasmatodea majú aj párové obranné žľazy v hrudi, ktoré u viacerých druhov produkujú odpudivé látky. Ich stavba a chemické zloženie sa medzi druhmi výrazne líšia.

Niektoré druhy navyše používajú ostne na stehnách ako mechanickú obranu. Pri kontakte s predátorom môžu zadnými nohami aktívne zasiahnuť útočníka.

Prečo teda pakobylky vyzerajú ako konáre?

Pretože ich telo predstavuje výsledok dlhodobého evolučného prispôsobovania sa prostrediu, v ktorom žijú. Pakobylky využívajú rôzne kombinácie tvaru tela, sfarbenia, povrchových štruktúr, polohy a správania, aby znížili pravdepodobnosť odhalenia.

Niektoré druhy napodobňujú tenké konáriky, iné suchú vegetáciu alebo kôru. Listovky využívajú podobnosť s listami. Pri ďalších druhoch sa k statickému vzhľadu pridáva pohyb, ktorý pripomína vegetáciu rozkývanú vetrom.

Práve preto nie je správne vysvetľovať vzhľad pakobyliek iba vetou, že „vyzerajú ako konár, aby ich nezožrali“. Ich maskovanie je podstatne komplexnejšie a zahŕňa morfológiu aj správanie.

Fotografia: © bigstockphoto