Pakobylka patrí medzi zvieratá, pri ktorých človek ľahko nadobudne dojem, že už o nej vie všetko po prvom pohľade. Vyzerá ako konár, pomaly sa pohybuje, žerie listy a väčšinu času pokojne visí na rastline.

Práve tento prvý dojem je však klamlivý.

Pakobylky patria medzi biologicky pozoruhodné skupiny hmyzu. Niektoré dokonale napodobňujú vetvičky alebo listy, iné používajú chemickú či mechanickú obranu, niektoré samice dokážu vytvárať potomstvo bez párenia a zástupcovia radu Phasmatodea patria medzi najdlhší hmyz na svete.

V domácich podmienkach pritom nejde o náročného chovanca, ak chovateľ rozumie jeho základným potrebám. Pakobylka nepotrebuje výcvik ani intenzívnu manipuláciu. Potrebuje však vhodnú potravu, priestor na zvliekanie, primeranú teplotu, vlhkosť a dobrú ventiláciu.

Pozrime sa na desať vlastností, ktoré z pakobyliek robia oveľa zaujímavejšie domáce zvieratá, než by sa mohlo zdať.

1. Pakobylka nie je chrobák, ale špecialista na maskovanie

Pakobylky patria do radu Phasmatodea, ktorý zahŕňa pakobylky aj listovky. Ide o bylinožravý hmyz, ktorého spoločným znakom je okrem iného mimoriadna schopnosť splynúť s vegetáciou.

V prírode totiž nejde o to, aby pakobylka predátora premohla. Často je pre ňu výhodnejšie, keď ju predátor vôbec nezaregistruje.

Preto vznikli telá pripomínajúce vetvičky, stopky alebo listy. Kamufláž však nespočíva iba v tvare tela. Dôležitú úlohu zohráva aj sfarbenie, držanie tela a správanie.

Niektoré pakobylky zostávajú takmer nehybné, keď sa k nim približuje nebezpečenstvo. Iné pri pohybe využívajú zvláštne kývanie, ktoré môže pripomínať vetvičku pohybujúcu sa vo vetre.

Výsledkom je obranný mechanizmus, ktorý funguje na princípe: ak vyzerám ako súčasť rastliny, nemusím predátorovi dokazovať, že som nebezpečná korisť.

Nie všetky pakobylky však vyzerajú ako hnedý konár. Medzi druhmi nájdeme aj výrazne zelené, listovité, ostnité alebo dokonca pestro sfarbené formy.

2. Niektoré pakobylky sa rozmnožujú bez samca

Jednou z najpozoruhodnejších vlastností pakobyliek je partenogenéza – vývoj potomstva z neoplodnených vajíčok.

Pri niektorých druhoch môže samica vytvárať životaschopné vajíčka aj bez toho, aby sa predtým spárila so samcom. V populáciách pakobyliek sa preto môžeme stretnúť s pohlavným rozmnožovaním, fakultatívnou partenogenézou aj s líniami, ktoré sa rozmnožujú výlučne partenogeneticky.

Nejde pritom o jednoduchú biologickú kuriozitu. Partenogenéza je u pakobyliek predmetom intenzívneho evolučného výskumu. Moderné štúdie ukazujú, že sa tento spôsob rozmnožovania v skupine vyvíjal opakovane a môže mať viacero mechanizmov a evolučných pôvodov.

Pre chovateľa má partenogenéza veľmi praktický dôsledok. Jedna samica môže založiť novú generáciu aj bez prítomnosti samca.

To je jeden z dôvodov, prečo sa počet pakobyliek v chove môže zvýšiť oveľa rýchlejšie, než začínajúci chovateľ očakáva.

Jedna pakobylka teda nemusí byť začiatkom jedného jedinca. V závislosti od druhu môže byť začiatkom celej chovnej línie.

3. Pakobylka rastie tak, že opustí vlastnú „kožu“

Pakobylka nemôže jednoducho zväčšovať svoj pevný vonkajší obal. Jej telo chráni exoskelet a ten sa s rastúcim telom nedokáže neobmedzene rozťahovať.

Preto musí pravidelne zvliekať starý obal a vytvoriť nový.

Pred zvlekom sa pod starým exoskeletom vytvorí nová pokožka. Keď príde správny okamih, starý obal praskne a pakobylka sa z neho začne postupne vysúvať. Po úspešnom zvlečení zostáva nový exoskelet určitý čas mäkký a postupne tvrdne.

Práve zvliekanie je jedným z najcitlivejších okamihov celého chovu.

Pakobylka musí mať dostatok priestoru, aby mohla voľne visieť a vytiahnuť z pôvodného obalu celé telo aj končatiny. Ak narazí na prekážku alebo spadne v nesprávnom okamihu, môže dôjsť k vážnemu poškodeniu.

Preto má pri insektáriu veľký význam jeho výška. Chovateľ nepotrebuje iba dostatok priestoru na pohyb po dne. Potrebuje predovšetkým dostatok vertikálneho priestoru na zvliekanie.

4. Pakobylka je domáce zviera, ktoré nepotrebuje typickú interakciu

Pakobylka sa od psa, mačky alebo hlodavca líši nielen veľkosťou, ale predovšetkým vzťahom k človeku.

Nie je to zviera, ktoré potrebuje spoločnosť človeka. Nevyžaduje výcvik, prechádzky ani hru. Jej chov stojí predovšetkým na pozorovaní a vytvorení vhodného prostredia.

Pre človeka, ktorý chce zviera pravidelne pozorovať a sledovať jeho vývoj, môže byť práve toto veľmi atraktívne. Pakobylka pritom nie je úplne „neaktívna“. Pri bližšom pozorovaní možno sledovať kŕmenie, pohyb, zvliekanie, obranné správanie, rozmnožovanie aj vývoj od nymfy po dospelca.

Čaro chovu preto nespočíva v tom, že pakobylku človek neustále berie do ruky. Spočíva skôr v tom, že pri pravidelnom pozorovaní začne vnímať detaily, ktoré pri prvom pohľade vôbec nevidel.

5. Je nenáročná, ale nie nezničiteľná

Pakobylky majú povesť nenáročných domácich zvierat. Toto označenie má svoje opodstatnenie, ale nesmie viesť k predstave, že im možno vytvoriť ľubovoľné podmienky.

Pri mnohých bežne chovaných druhoch postačuje izbová teplota. Chovateľ však musí zabezpečiť vhodnú potravnú rastlinu, dostatočný priestor, výmenu vzduchu a podmienky potrebné na bezpečné zvliekanie.

Potrava zároveň musí pochádzať z bezpečného zdroja. Rastliny ošetrené pesticídmi môžu byť pre pakobylky nebezpečné. Neznámy pôvod listov preto predstavuje podstatne väčší problém než ich samotná dostupnosť.

Rovnako dôležitá je rovnováha medzi vlhkosťou a ventiláciou. Príliš suché prostredie nemusí vyhovovať niektorým druhom, ale ani trvalo mokré a zle vetrané insektárium nie je ideálne. Pri nadmernej vlhkosti môže začať plesnivieť potrava a organické zvyšky.

Pakobylka teda nepotrebuje veľa, ale to, čo potrebuje, musí fungovať správne.

6. Pod názvom pakobylka sa skrýva obrovská rozmanitosť

Predstava typickej pakobylky ako štíhleho hnedého konárika predstavuje iba malú časť reality.

Rad Phasmatodea zahŕňa druhy s veľmi rozdielnym vzhľadom, veľkosťou aj spôsobom života. Niektoré sú tenké a dlhé, iné majú široké listovité telo. Ďalšie sú mohutné, ostnité a na prvý pohľad pôsobia takmer pancierovane.

Rozdiely existujú aj v potrave. Mnohé druhy prijímajú viacero druhov rastlín, zatiaľ čo iné majú omnoho užšie potravné spektrum.

Aj preto sa nedá vytvoriť jediný univerzálny návod na chov všetkých pakobyliek. Informácia, ktorá platí pre bežný druh chovaný pri izbovej teplote, nemusí automaticky platiť pre špecializovanejší druh.

Pre skúseného chovateľa je preto názov druhu dôležitejší než samotné označenie „pakobylka“.

7. Niektoré druhy patria medzi najväčší hmyz na svete

Pakobylky patria medzi rekordérov sveta hmyzu. Rod Phobaeticus zahŕňa najdlhšie známe žijúce druhy hmyzu a pri rekordných exemplároch treba rozlišovať medzi samotným telom a celkovou dĺžkou vrátane vystretých končatín.

Medzi ďalšie výrazné rekordéry patrí Heteropteryx dilatata. Mohutné samice tohto druhu patria medzi najťažšie známe pakobylky a gravidné samice môžu dosahovať hmotnosť viac než 65 gramov.

Pri týchto údajoch je dôležité rozlišovať medzi vedecky zdokumentovaným rekordom, maximálnou hodnotou uvádzanou pre druh a údajom nameraným na konkrétnom chovnom jedincovi. Pri pakobylkách môže výsledný dojem výrazne ovplyvniť aj spôsob merania.

Rozmery sú však zaujímavé ešte z iného dôvodu. Veľká pakobylka neznamená iba väčšie zviera. Znamená aj úplne iné nároky na výšku insektária, priestor na zvliekanie a množstvo potravy.

8. Keď kamufláž zlyhá, niektoré pakobylky majú pripravený ďalší plán

Kamufláž je iba jedna z možností, ako sa pakobylky bránia pred predátormi.

Niektoré druhy majú na nohách výrazné ostne. Pri ohrození ich môžu použiť mechanicky – prudkým pohybom nôh sa snažia predátora odradiť alebo mu spôsobiť nepríjemný podnet.

Iné druhy využívajú výstražné sfarbenie, náhle roztvorenie krídel, zvuky alebo chemické obranné látky.

Niektoré pakobylky dokonca predstierajú smrť. Po vyrušení môžu stuhnúť a zostať nehybné, prípadne spadnúť z rastliny. Pre predátora tak prestanú pripomínať aktívnu korisť.

Obrana pakobyliek teda nie je jeden univerzálny mechanizmus. Evolúcia vytvorila viacero stratégií a jednotlivé druhy ich kombinujú rôznym spôsobom.

9. Z jedného insektária môže veľmi rýchlo vzniknúť problém s počtom jedincov

Začínajúci chovateľ často rieši otázku, koľko pakobyliek si kúpiť. Pri niektorých druhoch však treba rovnako skoro riešiť opačnú otázku: koľko ich bude o niekoľko mesiacov.

Pakobylky môžu vytvárať veľké množstvo vajíčok a pri partenogenetických druhoch nepotrebuje samica na vytvorenie ďalšej generácie samca.

Vajíčka pritom nemusia na prvý pohľad vyzerať ako niečo, čo by malo zásadne zmeniť chov. Malé útvary na dne insektária však môžu postupne viesť k desiatkam ďalších jedincov.

Preto je pri chove potrebné myslieť na populačnú dynamiku. Ak chovateľ nechce početnú kolóniu, mal by riešiť vajíčka priebežne, nie až v okamihu, keď sa v insektáriu objavia prvé desiatky mladých.

Pri druhovej identifikácii je navyše dôležité vedieť, či konkrétny druh využíva partenogenézu a akým spôsobom sa rozmnožuje.

10. Najzaujímavejšie na pakobylke je to, že sa mení pred očami

Pakobylka nie je zaujímavá iba jedným rekordom alebo jednou biologickou zvláštnosťou. Jej životný cyklus spája viacero javov, ktoré sa pri bežných domácich zvieratách pozorujú úplne inak.

Z vajíčka sa vyliahne nymfa, ktorá sa podobá dospelému jedincovi. Postupne rastie, opakovane sa zvlieka a mení svoje proporcie. Nakoniec dospeje, rozmnožuje sa a pri niektorých druhoch môže samica vytvoriť ďalšiu generáciu aj bez párenia.

Celý tento proces možno pozorovať priamo v insektáriu.

To je možno najväčšia hodnota pakobyliek ako domácich zvierat. Nie sú zaujímavé preto, že by boli interaktívne v tradičnom zmysle slova. Sú zaujímavé preto, že človeku umožňujú sledovať biológiu zvieraťa z bezprostrednej blízkosti.

Čo potrebuje pakobylka v domácnosti?

Základné vybavenie nie je rozsiahle, ale jednotlivé prvky musia zodpovedať konkrétnemu druhu.

• Insektárium s dostatočnou výškou na bezpečné zvliekanie.
• Vhodnú potravnú rastlinu z bezpečného a chemicky neošetreného zdroja.
• Dostatočnú ventiláciu, aby sa nehromadila kondenzácia a plesne.
• Primeranú teplotu podľa nárokov konkrétneho druhu.
• Vhodnú vlhkosť a podľa druhu aj pravidelné rosenie.
• Priestor, v ktorom môže pakobylka pokojne visieť počas zvliekania.

Pri chove zároveň netreba zabúdať na vajíčka. Pri druhoch, ktoré sa ľahko rozmnožujú, môže byť práve regulácia počtu potomstva prakticky najväčšou úlohou chovateľa.

Je pakobylka vhodné domáce zviera?

Pre človeka, ktorý očakáva od domáceho zvieraťa kontakt, výcvik a výraznú sociálnu väzbu, pakobylka pravdepodobne nebude tým správnym výberom.

Pre človeka so záujmom o prírodu, bezstavovce a pozorovanie živočíchov však môže byť veľmi zaujímavým chovancom. Nezaberá veľa priestoru, neprodukuje hluk a pri vhodnom druhu nevyžaduje komplikované vybavenie.

To však neznamená, že ide o „hračku“, ktorú možno bez následkov položiť do ľubovoľnej nádoby. Pakobylka je stále živý organizmus s konkrétnymi biologickými potrebami.

Najmä pri zvliekaní je citlivá a pri nevhodnej potrave môže utrpieť vážne následky. Chov preto stojí skôr na správnom prostredí než na množstve manipulácie.

Pakobylky v skratke

Systematické zaradenie	Phasmatodea
Potrava	rastlinná
Rast	opakované zvliekanie
Obrana	kamufláž, nehybnosť, predstieranie smrti a podľa druhu aj mechanická či chemická obrana
Rozmnožovanie	pohlavné alebo partenogenetické podľa druhu a populácie
Chov	insektárium, vhodná potrava, ventilácia a priestor na zvliekanie
Manipulácia	skôr obmedzená a šetrná
Veľkosť	od drobných druhov až po rekordne dlhé pakobylky

Pakobylka nie je nudná. Len sa na ňu treba pozerať inak.

Na prvý pohľad je pakobylka možno jedným z najmenej nápadných domácich zvierat. Nešteklí, nešteká, nebehá za človekom a väčšinu času sa nesnaží upútať pozornosť.

Ak sa však na ňu človek pozrie z pohľadu biológie, obraz sa úplne zmení.

Je to hmyz, ktorý dokáže napodobniť rastlinu tak presvedčivo, že sa stane jej vizuálnou súčasťou. Rastie prostredníctvom opakovaného zvliekania. Niektoré jeho druhy patria medzi najdlhší hmyz na planéte. Niektoré samice dokážu vytvárať potomstvo bez samca. A keď kamufláž nestačí, jednotlivé druhy môžu siahnuť po ostňoch, výstražnom sfarbení, predstieraní smrti či chemickej obrane.

Práve preto je pakobylka zaujímavým domácim zvieraťom. Nie preto, že by od človeka vyžadovala veľa pozornosti, ale preto, že pri pozorovaní odhaľuje jeden biologický detail za druhým.

Na začiatku môže človek v insektáriu vidieť iba konár. Po čase už vidí zviera, ktoré sa dokáže dokonale ukryť, niekoľkokrát za život zmeniť svoj vonkajší obal, vytvoriť potomstvo bez partnera a patriť medzi najväčších zástupcov svojho sveta.

Často kladené otázky

Sú pakobylky vhodné ako domáce zvieratá?

Áno, najmä pre ľudí, ktorí chcú živočícha pozorovať a zaujíma ich biológia. Pri vhodnom druhu je chov pomerne jednoduchý, ale stále vyžaduje správnu potravu, priestor a stabilné podmienky.

Potrebujú pakobylky samca?

Nie vždy. Viaceré druhy využívajú partenogenézu, takže samica môže vytvoriť životaschopné potomstvo bez párenia. Spôsob rozmnožovania však závisí od konkrétneho druhu a populácie.

Čo pakobylky jedia?

Pakobylky sú bylinožravce. Jednotlivé druhy však nemajú rovnaké potravné nároky. Mnohé chované druhy prijímajú napríklad černicu, ružu, hloh, dub alebo ďalšie vhodné rastliny.

Potrebujú pakobylky veľké insektárium?

Rozhoduje najmä druh a počet jedincov. Priestor musí umožniť voľný pohyb a predovšetkým bezpečné zvliekanie. Pri dlhších druhoch je preto dôležitejšia výška než veľká plocha dna.

Môžem pakobylku chytiť do ruky?

Niektoré druhy možno opatrne nechať prejsť na ruku, ale manipulácia by mala byť šetrná. Nikdy netreba pakobylku chytať za nohy alebo telo násilím a počas zvliekania je najlepšie nechať ju úplne bez zásahov.

Ako dlho pakobylky žijú?

Životnosť sa výrazne líši podľa druhu, pohlavia a podmienok chovu. Preto neexistuje jedno číslo platné pre všetky pakobylky.

Môže jedna pakobylka založiť celý chov?

Pri partenogenetických druhoch áno. Jedna samica môže produkovať životaschopné vajíčka bez predchádzajúceho párenia, takže populácia môže postupne narásť aj bez samca.

Prečo sú pakobylky také veľké?

Veľkosť sa medzi jednotlivými druhmi výrazne líši. Niektoré patria medzi najdlhší hmyz na svete a ich predĺžené telo a končatiny sú súčasťou adaptácií spojených so životom v vegetácii a kamuflážou.

Fotografia: © bigstockphoto