Práve tento prvý dojem je však klamlivý.

Pakobylky patria medzi biologicky pozoruhodné skupiny hmyzu. Niektoré dokonale napodobňujú vetvičky alebo listy, iné používajú chemickú či mechanickú obranu, niektoré samice dokážu vytvárať potomstvo bez párenia a zástupcovia radu Phasmatodea patria medzi najdlhší hmyz na svete.

V domácich podmienkach pritom nejde o náročného chovanca, ak chovateľ rozumie jeho základným potrebám. Pakobylka nepotrebuje výcvik ani intenzívnu manipuláciu. Potrebuje však vhodnú potravu, priestor na zvliekanie, primeranú teplotu, vlhkosť a dobrú ventiláciu.

Pozrime sa na desať vlastností, ktoré z pakobyliek robia oveľa zaujímavejšie domáce zvieratá, než by sa mohlo zdať.

1. Pakobylka nie je chrobák, ale špecialista na maskovanie

Pakobylky patria do radu Phasmatodea, ktorý zahŕňa pakobylky aj listovky. Ide o bylinožravý hmyz, ktorého spoločným znakom je okrem iného mimoriadna schopnosť splynúť s vegetáciou.

V prírode totiž nejde o to, aby pakobylka predátora premohla. Často je pre ňu výhodnejšie, keď ju predátor vôbec nezaregistruje.

Preto vznikli telá pripomínajúce vetvičky, stopky alebo listy. Kamufláž však nespočíva iba v tvare tela. Dôležitú úlohu zohráva aj sfarbenie, držanie tela a správanie.

Niektoré pakobylky zostávajú takmer nehybné, keď sa k nim približuje nebezpečenstvo. Iné pri pohybe využívajú zvláštne kývanie, ktoré môže pripomínať vetvičku pohybujúcu sa vo vetre.

Výsledkom je obranný mechanizmus, ktorý funguje na princípe: ak vyzerám ako súčasť rastliny, nemusím predátorovi dokazovať, že som nebezpečná korisť.

Nie všetky pakobylky však vyzerajú ako hnedý konár. Medzi druhmi nájdeme aj výrazne zelené, listovité, ostnité alebo dokonca pestro sfarbené formy.

2. Niektoré pakobylky sa rozmnožujú bez samca

Jednou z najpozoruhodnejších vlastností pakobyliek je partenogenéza – vývoj potomstva z neoplodnených vajíčok.

Pri niektorých druhoch môže samica vytvárať životaschopné vajíčka aj bez toho, aby sa predtým spárila so samcom. V populáciách pakobyliek sa preto môžeme stretnúť s pohlavným rozmnožovaním, fakultatívnou partenogenézou aj s líniami, ktoré sa rozmnožujú výlučne partenogeneticky.

Nejde pritom o jednoduchú biologickú kuriozitu. Partenogenéza je u pakobyliek predmetom intenzívneho evolučného výskumu. Moderné štúdie ukazujú, že sa tento spôsob rozmnožovania v skupine vyvíjal opakovane a môže mať viacero mechanizmov a evolučných pôvodov.

Pre chovateľa má partenogenéza veľmi praktický dôsledok. Jedna samica môže založiť novú generáciu aj bez prítomnosti samca.

To je jeden z dôvodov, prečo sa počet pakobyliek v chove môže zvýšiť oveľa rýchlejšie, než začínajúci chovateľ očakáva.

Jedna pakobylka teda nemusí byť začiatkom jedného jedinca. V závislosti od druhu môže byť začiatkom celej chovnej línie.

3. Pakobylka rastie tak, že opustí vlastnú „kožu“

Pakobylka nemôže jednoducho zväčšovať svoj pevný vonkajší obal. Jej telo chráni exoskelet a ten sa s rastúcim telom nedokáže neobmedzene rozťahovať.

Preto musí pravidelne zvliekať starý obal a vytvoriť nový.

Pred zvlekom sa pod starým exoskeletom vytvorí nová pokožka. Keď príde správny okamih, starý obal praskne a pakobylka sa z neho začne postupne vysúvať. Po úspešnom zvlečení zostáva nový exoskelet určitý čas mäkký a postupne tvrdne.

Práve zvliekanie je jedným z najcitlivejších okamihov celého chovu.

Pakobylka musí mať dostatok priestoru, aby mohla voľne visieť a vytiahnuť z pôvodného obalu celé telo aj končatiny. Ak narazí na prekážku alebo spadne v nesprávnom okamihu, môže dôjsť k vážnemu poškodeniu.

Preto má pri insektáriu veľký význam jeho výška. Chovateľ nepotrebuje iba dostatok priestoru na pohyb po dne. Potrebuje predovšetkým dostatok vertikálneho priestoru na zvliekanie.

4. Pakobylka je domáce zviera, ktoré nepotrebuje typickú interakciu

Pakobylka sa od psa, mačky alebo hlodavca líši nielen veľkosťou, ale predovšetkým vzťahom k človeku.

Nie je to zviera, ktoré potrebuje spoločnosť človeka. Nevyžaduje výcvik, prechádzky ani hru. Jej chov stojí predovšetkým na pozorovaní a vytvorení vhodného prostredia.

Pre človeka, ktorý chce zviera pravidelne pozorovať a sledovať jeho vývoj, môže byť práve toto veľmi atraktívne. Pakobylka pritom nie je úplne „neaktívna“. Pri bližšom pozorovaní možno sledovať kŕmenie, pohyb, zvliekanie, obranné správanie, rozmnožovanie aj vývoj od nymfy po dospelca.

Čaro chovu preto nespočíva v tom, že pakobylku človek neustále berie do ruky. Spočíva skôr v tom, že pri pravidelnom pozorovaní začne vnímať detaily, ktoré pri prvom pohľade vôbec nevidel.

5. Je nenáročná, ale nie nezničiteľná

Pakobylky majú povesť nenáročných domácich zvierat. Toto označenie má svoje opodstatnenie, ale nesmie viesť k predstave, že im možno vytvoriť ľubovoľné podmienky.

Pri mnohých bežne chovaných druhoch postačuje izbová teplota. Chovateľ však musí zabezpečiť vhodnú potravnú rastlinu, dostatočný priestor, výmenu vzduchu a podmienky potrebné na bezpečné zvliekanie.

Potrava zároveň musí pochádzať z bezpečného zdroja. Rastliny ošetrené pesticídmi môžu byť pre pakobylky nebezpečné. Neznámy pôvod listov preto predstavuje podstatne väčší problém než ich samotná dostupnosť.

Rovnako dôležitá je rovnováha medzi vlhkosťou a ventiláciou. Príliš suché prostredie nemusí vyhovovať niektorým druhom, ale ani trvalo mokré a zle vetrané insektárium nie je ideálne. Pri nadmernej vlhkosti môže začať plesnivieť potrava a organické zvyšky.

Pakobylka teda nepotrebuje veľa, ale to, čo potrebuje, musí fungovať správne.

6. Pod názvom pakobylka sa skrýva obrovská rozmanitosť

Predstava typickej pakobylky ako štíhleho hnedého konárika predstavuje iba malú časť reality.

Rad Phasmatodea zahŕňa druhy s veľmi rozdielnym vzhľadom, veľkosťou aj spôsobom života. Niektoré sú tenké a dlhé, iné majú široké listovité telo. Ďalšie sú mohutné, ostnité a na prvý pohľad pôsobia takmer pancierovane.

Rozdiely existujú aj v potrave. Mnohé druhy prijímajú viacero druhov rastlín, zatiaľ čo iné majú omnoho užšie potravné spektrum.

Aj preto sa nedá vytvoriť jediný univerzálny návod na chov všetkých pakobyliek. Informácia, ktorá platí pre bežný druh chovaný pri izbovej teplote, nemusí automaticky platiť pre špecializovanejší druh.

Pre skúseného chovateľa je preto názov druhu dôležitejší než samotné označenie „pakobylka“.

7. Niektoré druhy patria medzi najväčší hmyz na svete

Pakobylky patria medzi rekordérov sveta hmyzu. Rod Phobaeticus zahŕňa najdlhšie známe žijúce druhy hmyzu a pri rekordných exemplároch treba rozlišovať medzi samotným telom a celkovou dĺžkou vrátane vystretých končatín.

Medzi ďalšie výrazné rekordéry patrí Heteropteryx dilatata. Mohutné samice tohto druhu patria medzi najťažšie známe pakobylky a gravidné samice môžu dosahovať hmotnosť viac než 65 gramov.

Pri týchto údajoch je dôležité rozlišovať medzi vedecky zdokumentovaným rekordom, maximálnou hodnotou uvádzanou pre druh a údajom nameraným na konkrétnom chovnom jedincovi. Pri pakobylkách môže výsledný dojem výrazne ovplyvniť aj spôsob merania.

Rozmery sú však zaujímavé ešte z iného dôvodu. Veľká pakobylka neznamená iba väčšie zviera. Znamená aj úplne iné nároky na výšku insektária, priestor na zvliekanie a množstvo potravy.

8. Keď kamufláž zlyhá, niektoré pakobylky majú pripravený ďalší plán

Kamufláž je iba jedna z možností, ako sa pakobylky bránia pred predátormi.

Niektoré druhy majú na nohách výrazné ostne. Pri ohrození ich môžu použiť mechanicky – prudkým pohybom nôh sa snažia predátora odradiť alebo mu spôsobiť nepríjemný podnet.

Iné druhy využívajú výstražné sfarbenie, náhle roztvorenie krídel, zvuky alebo chemické obranné látky.

Niektoré pakobylky dokonca predstierajú smrť. Po vyrušení môžu stuhnúť a zostať nehybné, prípadne spadnúť z rastliny. Pre predátora tak prestanú pripomínať aktívnu korisť.

Obrana pakobyliek teda nie je jeden univerzálny mechanizmus. Evolúcia vytvorila viacero stratégií a jednotlivé druhy ich kombinujú rôznym spôsobom.

9. Z jedného insektária môže veľmi rýchlo vzniknúť problém s počtom jedincov

Začínajúci chovateľ často rieši otázku, koľko pakobyliek si kúpiť. Pri niektorých druhoch však treba rovnako skoro riešiť opačnú otázku: koľko ich bude o niekoľko mesiacov.

Pakobylky môžu vytvárať veľké množstvo vajíčok a pri partenogenetických druhoch nepotrebuje samica na vytvorenie ďalšej generácie samca.

Vajíčka pritom nemusia na prvý pohľad vyzerať ako niečo, čo by malo zásadne zmeniť chov. Malé útvary na dne insektária však môžu postupne viesť k desiatkam ďalších jedincov.

Preto je pri chove potrebné myslieť na populačnú dynamiku. Ak chovateľ nechce početnú kolóniu, mal by riešiť vajíčka priebežne, nie až v okamihu, keď sa v insektáriu objavia prvé desiatky mladých.

Pri druhovej identifikácii je navyše dôležité vedieť, či konkrétny druh využíva partenogenézu a akým spôsobom sa rozmnožuje.

10. Najzaujímavejšie na pakobylke je to, že sa mení pred očami

Pakobylka nie je zaujímavá iba jedným rekordom alebo jednou biologickou zvláštnosťou. Jej životný cyklus spája viacero javov, ktoré sa pri bežných domácich zvieratách pozorujú úplne inak.

Z vajíčka sa vyliahne nymfa, ktorá sa podobá dospelému jedincovi. Postupne rastie, opakovane sa zvlieka a mení svoje proporcie. Nakoniec dospeje, rozmnožuje sa a pri niektorých druhoch môže samica vytvoriť ďalšiu generáciu aj bez párenia.

Celý tento proces možno pozorovať priamo v insektáriu.

To je možno najväčšia hodnota pakobyliek ako domácich zvierat. Nie sú zaujímavé preto, že by boli interaktívne v tradičnom zmysle slova. Sú zaujímavé preto, že človeku umožňujú sledovať biológiu zvieraťa z bezprostrednej blízkosti.

Čo potrebuje pakobylka v domácnosti?

Základné vybavenie nie je rozsiahle, ale jednotlivé prvky musia zodpovedať konkrétnemu druhu.

• Insektárium s dostatočnou výškou na bezpečné zvliekanie.
• Vhodnú potravnú rastlinu z bezpečného a chemicky neošetreného zdroja.
• Dostatočnú ventiláciu, aby sa nehromadila kondenzácia a plesne.
• Primeranú teplotu podľa nárokov konkrétneho druhu.
• Vhodnú vlhkosť a podľa druhu aj pravidelné rosenie.
• Priestor, v ktorom môže pakobylka pokojne visieť počas zvliekania.

Pri chove zároveň netreba zabúdať na vajíčka. Pri druhoch, ktoré sa ľahko rozmnožujú, môže byť práve regulácia počtu potomstva prakticky najväčšou úlohou chovateľa.

Je pakobylka vhodné domáce zviera?

Pre človeka, ktorý očakáva od domáceho zvieraťa kontakt, výcvik a výraznú sociálnu väzbu, pakobylka pravdepodobne nebude tým správnym výberom.

Pre človeka so záujmom o prírodu, bezstavovce a pozorovanie živočíchov však môže byť veľmi zaujímavým chovancom. Nezaberá veľa priestoru, neprodukuje hluk a pri vhodnom druhu nevyžaduje komplikované vybavenie.

To však neznamená, že ide o „hračku“, ktorú možno bez následkov položiť do ľubovoľnej nádoby. Pakobylka je stále živý organizmus s konkrétnymi biologickými potrebami.

Najmä pri zvliekaní je citlivá a pri nevhodnej potrave môže utrpieť vážne následky. Chov preto stojí skôr na správnom prostredí než na množstve manipulácie.

Pakobylky v skratke

Pakobylka nie je nudná. Len sa na ňu treba pozerať inak.

Na prvý pohľad je pakobylka možno jedným z najmenej nápadných domácich zvierat. Nešteklí, nešteká, nebehá za človekom a väčšinu času sa nesnaží upútať pozornosť.

Ak sa však na ňu človek pozrie z pohľadu biológie, obraz sa úplne zmení.

Je to hmyz, ktorý dokáže napodobniť rastlinu tak presvedčivo, že sa stane jej vizuálnou súčasťou. Rastie prostredníctvom opakovaného zvliekania. Niektoré jeho druhy patria medzi najdlhší hmyz na planéte. Niektoré samice dokážu vytvárať potomstvo bez samca. A keď kamufláž nestačí, jednotlivé druhy môžu siahnuť po ostňoch, výstražnom sfarbení, predstieraní smrti či chemickej obrane.

Práve preto je pakobylka zaujímavým domácim zvieraťom. Nie preto, že by od človeka vyžadovala veľa pozornosti, ale preto, že pri pozorovaní odhaľuje jeden biologický detail za druhým.

Na začiatku môže človek v insektáriu vidieť iba konár. Po čase už vidí zviera, ktoré sa dokáže dokonale ukryť, niekoľkokrát za život zmeniť svoj vonkajší obal, vytvoriť potomstvo bez partnera a patriť medzi najväčších zástupcov svojho sveta.

Často kladené otázky

Sú pakobylky vhodné ako domáce zvieratá?

Áno, najmä pre ľudí, ktorí chcú živočícha pozorovať a zaujíma ich biológia. Pri vhodnom druhu je chov pomerne jednoduchý, ale stále vyžaduje správnu potravu, priestor a stabilné podmienky.

Potrebujú pakobylky samca?

Nie vždy. Viaceré druhy využívajú partenogenézu, takže samica môže vytvoriť životaschopné potomstvo bez párenia. Spôsob rozmnožovania však závisí od konkrétneho druhu a populácie.

Čo pakobylky jedia?

Pakobylky sú bylinožravce. Jednotlivé druhy však nemajú rovnaké potravné nároky. Mnohé chované druhy prijímajú napríklad černicu, ružu, hloh, dub alebo ďalšie vhodné rastliny.

Potrebujú pakobylky veľké insektárium?

Rozhoduje najmä druh a počet jedincov. Priestor musí umožniť voľný pohyb a predovšetkým bezpečné zvliekanie. Pri dlhších druhoch je preto dôležitejšia výška než veľká plocha dna.

Môžem pakobylku chytiť do ruky?

Niektoré druhy možno opatrne nechať prejsť na ruku, ale manipulácia by mala byť šetrná. Nikdy netreba pakobylku chytať za nohy alebo telo násilím a počas zvliekania je najlepšie nechať ju úplne bez zásahov.

Ako dlho pakobylky žijú?

Životnosť sa výrazne líši podľa druhu, pohlavia a podmienok chovu. Preto neexistuje jedno číslo platné pre všetky pakobylky.

Môže jedna pakobylka založiť celý chov?

Pri partenogenetických druhoch áno. Jedna samica môže produkovať životaschopné vajíčka bez predchádzajúceho párenia, takže populácia môže postupne narásť aj bez samca.

Prečo sú pakobylky také veľké?

Veľkosť sa medzi jednotlivými druhmi výrazne líši. Niektoré patria medzi najdlhší hmyz na svete a ich predĺžené telo a končatiny sú súčasťou adaptácií spojených so životom v vegetácii a kamuflážou.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Pakobylky ako domáce zvieratá: 10 zaujímavých faktov je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

A nejde iba o zelené sfarbenie. Listovka môže napodobňovať aj starší, poškodený alebo odumierajúci list. K tvaru tela sa pridáva žilkovanie, výrastky na nohách a brušku, spôsob pohybu aj schopnosť zostať dlhý čas úplne nehybná.

Výsledkom je jedna z najvýraznejších foriem rastlinnej kamufláže, aké sa medzi pakobylkami vyvinuli.

Listovky sú stále pakobylky

Listovky patria do radu Phasmatodea, rovnako ako ostatné pakobylky. Patria do čeľade Phylliidae, ktorá predstavuje špecializovanú líniu v rámci tohto radu.

Preto nie je správne hovoriť o „listovkách a pakobylkách“ ako o dvoch samostatných skupinách. Presnejšie je hovoriť o listovkách a ostatných pakobylkách.

Do tejto skupiny patria napríklad rody Phyllium, Cryptophyllium, Chitoniscus, Nanophyllium a ďalšie. Taxonómia listoviek sa pritom v posledných rokoch výrazne menila a stále sa opisujú nové druhy.

Prečo listovka vyzerá ako list?

Pri väčšine pakobyliek je základný princíp jednoduchý: štíhle telo napodobňuje konár alebo stonku.

Listovka využíva opačnú stratégiu.

Jej telo je výrazne sploštené a rozšírené. Bruško a krídla vytvárajú široký obrys, ktorý sa podobá listovej čepeli. K tomu sa pridávajú ďalšie detaily, ktoré pri obyčajnom pohľade nemusia byť vôbec nápadné.

Nohy majú rozšírené lalokovité časti, ktoré pokračujú v listovitom obryse. Krídla majú žilkovanie pripomínajúce žilky skutočného listu. Niektoré druhy majú dokonca nepravidelné okraje, ktoré môžu pripomínať poškodenie listu.

To je dôležitý detail. Listovka nemusí vyzerať ako dokonalý zelený list. Práve naopak – poškodený alebo starnúci list môže byť pre kamufláž ešte užitočnejší, pretože nepravidelný tvar nepôsobí podozrivo.

Predátor nemusí vidieť hmyz. Môže vidieť iba list.

Zmyslom kamufláže nie je vyzerať ako list človeku. Dôležité je, aby predátor listovku vôbec nevyhodnotil ako korisť.

Pri vizuálne orientovanom predátorovi môže byť prvým problémom už samotný obrys tela. Ak predátor hľadá malý pohybujúci sa objekt s typickým tvarom hmyzu, široké a ploché telo listovky môže jeho pozornosť odviesť úplne inam.

Preto sa na kamufláži podieľa viac vlastností naraz:

• široké a sploštené telo,
• listovitý obrys,
• žilkovanie krídel,
• rozšírené časti nôh a bruška,
• sfarbenie zodpovedajúce okolitej vegetácii,
• dlhé obdobia nehybnosti,
• pohyb pripomínajúci list vo vetre.

Nejde teda o jednoduché „vyfarbenie na zeleno“. Listovka sa snaží napodobniť celý vizuálny obraz listu.

A práve preto môže byť zaujímavé aj poškodenie tela. Ak listovka vyzerá ako list natoľko presvedčivo, že má dokonca nepravidelný alebo „ohryzený“ okraj, hranica medzi imitáciou a skutočným listom je z pohľadu pozorovateľa veľmi tenká.

Listovka môže napodobňovať aj poškodený list

Listovky nemusia byť vždy dokonale zelené. U niektorých druhov sa vyskytujú aj hnedé, žltkasté alebo inak sfarbené jedince.

Takéto sfarbenie môže pripomínať starnúci, vysychajúci alebo poškodený list. List v prírode predsa nie je dokonale zelený a neporušený po celý svoj život.

Výsledkom je zaujímavá forma kamufláže: listovka nemusí napodobňovať ideálny list, ale môže zapadnúť medzi listy v rôznom stave.

Sfarbenie navyše nemusí byť úplne rovnaké ani medzi jedincami rovnakého druhu. Výskum listoviek ukazuje výraznú farebnú variabilitu a súvislosť s podmienkami prostredia.

Listovka sa nespolieha iba na svoje telo

Ak by listovka počas dňa nehybne sedela medzi listami, jej kamufláž už sama o sebe funguje veľmi dobre. Tým sa však jej ochrana nekončí.

Listovky využívajú aj správanie.

Počas pokojovej fázy zostávajú často takmer úplne nehybné. Pri vyrušení môže listovka začať jemne kývať telom. Tento pohyb môže pripomínať list, ktorý sa pohybuje vo vetre.

Práve kombinácia tvaru a správania robí ich kamufláž takou presvedčivou. Nejde iba o to, aby listovka vyzerala ako list, ale aj o to, aby sa v správnom okamihu pohybovala spôsobom, ktorý do prostredia zapadá.

Samica a samec môžu vyzerať ako úplne odlišné pakobylky

U listoviek je pohlavný dimorfizmus veľmi výrazný.

Samica je väčšia, široká a výrazne listovitá. Má mohutnejšie telo a krídla prispôsobené predovšetkým na vytvorenie listovitého vzhľadu. Samice väčšiny druhov nie sú aktívnymi letcami.

Samec býva menší a podstatne štíhlejší. Má dlhšie tykadlá a dobre vyvinuté zadné krídla, ktoré mu umožňujú aktívny let.

Rozdiel preto môže byť taký veľký, že človek bez skúseností môže mať problém uveriť, že samica a samec patria k rovnakému druhu.

Nie je to náhoda. Kým samica je viazaná predovšetkým na vegetáciu, samec potrebuje vyhľadávať samice a jeho spôsob života kladie na pohyblivosť oveľa väčšie nároky.

Listovka môže byť ukrytá priamo pred vašimi očami

Toto je jedna z najzaujímavejších vlastností aj pre chovateľov.

Ak listovku hľadáte podľa predstavy, že máte nájsť „hmyz“, môžete ju jednoducho prehliadnuť. Samica môže sedieť priamo na kŕmnej rastline a namiesto obrysu hmyzu vytvárať iba ďalšiu plochu pripomínajúcu list.

Pri kontrole insektária preto nie je dobré pozerať iba na samotné telo. Oplatí sa sledovať aj neobvyklé tvary medzi listami, nepravidelnosti na okrajoch listov a miesta, kde sa listy zdajú byť zvláštne prekrývané.

A potom môže prísť typická chovateľská situácia: človek sa pozerá na listovku, listovka sa pozerá na človeka a ani jeden z nich sa niekoľko sekúnd „neprizná“.

Môže si ju iný hmyz pomýliť so skutočným listom?

Pri listovkách je samotná myšlienka omylu veľmi zaujímavá. Ich evolučná stratégia je totiž založená práve na tom, aby vizuálne vyzerali ako súčasť rastliny.

Ak preto chovateľ nájde na tele listovky poškodenie, môže ho napadnúť otázka, či ju nemohol iný živočích považovať za rastlinnú potravu. Takýto mechanizmus však nemožno automaticky označiť za potvrdené správanie iných pakobyliek. Pakobylky sú bylinožravce a medzi jednotlivými druhmi existujú rozdiely v prijímaných rastlinách, takže pri poškodenom jedincovi môže byť príčina aj úplne iná.

Zaujímavejšie však je, že samotná evolúcia listoviek smeruje presne k opačnému efektu: predátor by mal listovku považovať za súčasť rastliny, nie za živočícha.

A čím presvedčivejšie tento omyl funguje, tým lepšia je kamufláž.

Listovky vznikli ako špecializácia v rámci pakobyliek

Listovité telo nie je základným znakom všetkých pakobyliek. Evolučné analýzy ukazujú, že dnešné listovky predstavujú špecializovanú líniu v rámci radu Phasmatodea.

Ich predkovia teda neboli „iným druhom hmyzu podobným listom“. Listovitý vzhľad sa vyvinul v rámci pakobyliek ako špecializácia na iný typ prostredia a rastlinnej kamufláže.

Výskum naznačuje, že línia dnešných listoviek vznikla v období raného eocénu, približne pred desiatkami miliónov rokov, v čase, keď sa výrazne rozširovali lesy dominované krytosemennými rastlinami. Známy fosílny druh Eophyllium messelensis pritom dokazuje, že veľmi pokročilá listovitá kamufláž existovala už približne pred 47 miliónmi rokov.

To je pozoruhodné aj z iného dôvodu. Fosília je svojím vzhľadom natoľko podobná dnešným listovkám, že ukazuje, ako dlho môže veľmi úspešná kamufláž pretrvávať.

Listovky nie sú „lepšie“ pakobylky. Sú inak špecializované

Nie všetky pakobylky potrebujú vyzerať ako list.

Rôzne línie sa prispôsobili rôznym častiam vegetácie. Môžu napodobňovať napríklad:

• vetvičky a stonky,
• listy,
• kôru,
• lišajníky a machy,
• opadanú vegetáciu.

Listovky predstavujú jeden z najvýraznejších príkladov tejto špecializácie. Ich telo sa neobmedzuje na podobnosť s listom. Tvar, žilkovanie, rozšírené časti tela, sfarbenie a správanie vytvárajú jeden prepojený kamuflážny systém.

Viac o tom, prečo sa iné pakobylky často podobajú konárom, nájdete v článku Prečo pakobylky vyzerajú ako konáre?

Čo teda robí listovku listovkou?

Ak by sme mali rozdiel zhrnúť do jednej vety, listovka nie je iba pakobylka so zeleným telom.

Je to pakobylka, ktorej telo sa evolučne prispôsobilo na napodobňovanie listu.

Široké a sploštené telo vytvára základný obrys. Žilkovanie a lalokovité výrastky pridávajú detaily. Sfarbenie môže pripomínať zdravý aj poškodený list. Nehybnosť pomáha skryť samotný hmyz a kývanie pri vyrušení môže napodobniť list pohybujúci sa vo vetre.

Práve v tom je rozdiel medzi listovkou a typickou „vetvičkovou“ pakobylkou.

Jedna sa snaží vyzerať ako konár. Druhá sa snaží presvedčiť vás, že na nej vlastne vôbec nie je nič živé.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Čím sú listovky odlišné od ostatných pakobyliek? je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Pre chovateľa je zaujímavé, že medzi jednotlivými druhmi existujú veľké rozdiely. Jedna pakobylka môže napodobňovať tenký zelený konár, iná suchú vetvičku, kôru alebo nepravidelnú časť rastliny. Listovky zase využívajú podobnosť s listami.

Čo vlastne pakobylka napodobňuje?

Nie každá pakobylka napodobňuje rovnaký typ vegetácie. Základným znakom skupiny Phasmatodea je mimoriadna rozmanitosť foriem, ktoré pomáhajú jednotlivým druhom splynúť s prostredím.

Štíhle druhy často pripomínajú konáre alebo stonky. Iné majú rozšírené časti tela, výrastky či nepravidelný povrch a viac pripomínajú suchú vegetáciu, kôru, mach alebo lišajníky. Listovky predstavujú samostatný príklad a svojou stavbou napodobňujú listy.

Odborná literatúra preto opisuje u pakobyliek viacero foriem krypsie a mimetického vzhľadu. Nejde o jeden univerzálny mechanizmus, ale o rôzne kombinácie telesných a behaviorálnych znakov.

Prečo má pakobylka také dlhé telo?

Pri pohľade na niektoré druhy je zrejmé, že ich telesné proporcie výrazne zodpovedajú tenkým konárikom. Dlhý hrudník a bruško vytvárajú úzku siluetu, zatiaľ čo dlhé končatiny môžu pri správnej polohe splynúť s drobnými vetvičkami.

Význam preto nemá iba celková dĺžka tela. Predátor vníma najmä obrys jedinca. Ak obrys zodpovedá okolitej vegetácii, hranica medzi hmyzom a rastlinou sa stáva menej nápadnou.

Práve preto sa u pakobyliek počas evolúcie opakovane objavovali veľmi pretiahnuté telesné formy. Odborné práce dokumentujú aj ďalšie štruktúry, napríklad brušné výrastky alebo ostne na stehnách, ktoré majú okrem iných funkcií význam v obrane a maskovaní.

Sfarbenie je iba jedna časť maskovania

Chovatelia často hodnotia maskovanie podľa farby. Zelená pakobylka však nemusí byť automaticky lepšie maskovaná ako hnedá.

Rozhoduje totiž kontrast medzi telom a okolím. Hnedý jedinec môže výborne splývať so suchými konármi, zatiaľ čo zelený jedinec môže byť na rovnakej vetve nápadný. Preto sa medzi pakobylkami objavujú rôzne odtiene a farebné varianty.

Pri prirodzenom maskovaní navyše nejde iba o to, aby pakobylka mala podobnú farbu ako rastlina. Dôležitý je aj tvar, povrch a spôsob, akým telo narúša alebo nenarúša celkový obraz vegetácie.

Rozhoduje aj poloha tela

Aj dokonale prispôsobený tvar tela by mal menšiu hodnotu, keby pakobylka sedela v neprirodzenej polohe.

Počas denného odpočinku zostávajú mnohé druhy dlhší čas prakticky nehybné. Jedinec môže zaujať polohu pozdĺž konárika alebo stonky a tým ešte viac potlačiť svoj charakteristický obrys.

Výskum obranných stratégií Phasmatodea opisuje práve kombináciu morfológie a správania ako dôležitú súčasť ich ochrany. Mnohé druhy zostávajú počas dňa nehybné a pri pohybe vegetácie môžu reagovať aj zmenou vlastného pohybu.

Prečo sa pakobylky kývajú?

Kývanie tela patrí medzi najzaujímavejšie prejavy správania u niektorých pakobyliek. Pri pohybe vzduchu môže jedinec začať kývať telom podobne ako konár alebo list.

Najlepšie preskúmaným príkladom je Extatosoma tiaratum (PSG 9), pakobylka austrálska. Experiment ukázal, že vietor dokáže toto správanie vyvolať a že frekvencia kývania sa za určitých podmienok podobá pohybu okolitej vegetácie vo vetre. Jedince zároveň reagovali odlišne na premenlivé a konštantné prúdenie vzduchu.

Výskumníci však zámerne zostali opatrní pri vysvetlení funkcie tohto správania. Výsledky ukazujú podobnosť pohybu s vegetáciou, ale ďalší výskum má určiť, do akej miery ide o pohybovú krypsiu, „motion masquerade“ alebo kombináciu oboch.

To je dôležitý detail, pretože tvrdenie, že pakobylka sa „kýve preto, aby predstierala konár“, je príliš zjednodušené.

Príklad: Carausius morosus

Pakobylka indická – Carausius morosus (PSG1) – predstavuje typický príklad štíhlej pakobylky s pretiahnutým telom.

Pri pokojnom postoji môže jej telo veľmi dobre kopírovať tenké stonky a konáriky. Dlhé končatiny zároveň dokážu splynúť s okolitou vegetáciou.

Pri tomto druhu je preto dobre viditeľné, že maskovanie nevytvára jedna vlastnosť. Výsledný efekt vzniká kombináciou telesných proporcií, sfarbenia, polohy a správania.

Príklad: Extatosoma tiaratum

Pakobylka austrálska – Extatosoma tiaratum (PSG9) – používa odlišnú telesnú formu.

Dospelá samica má široké, členité telo s výraznými výrastkami. Jej vzhľad preto nepripomína hladký rovný konár. Skôr evokuje suchú, nepravidelnú časť vegetácie.

Práve tento druh je zároveň vhodným príkladom toho, že maskovanie nemusí byť iba statické. Kývavý pohyb pri pôsobení vetra vytvára ďalšiu podobnosť s okolitou vegetáciou. Experimentálne pozorovania túto podobnosť potvrdili.

Listovky idú ešte ďalej

Listovky z čeľade Phylliidae predstavujú inú formu telesného prispôsobenia. Ich telo je výrazne rozšírené a spolu s končatinami vytvára obrys podobný listu.

Niektoré druhy majú navyše nepravidelné okraje tela a ďalšie štruktúry, ktoré zvyšujú podobnosť s listovou čepeľou. Pri samiciach môžu k výslednému efektu prispievať aj krídla s kresbou pripomínajúcou žilnatinu listu.

Aj tu teda platí rovnaký princíp: maskovanie nevytvára iba farba. Rozhodujúca je celková morfológia jedinca v kombinácii s prostredím.

Maskovanie a správanie idú spolu

Pre chovateľa je zaujímavé pozorovať, že pakobylka môže počas dňa pôsobiť takmer úplne nehybne, zatiaľ čo po zotmení začne aktívne vyhľadávať potravu a meniť polohu.

Takéto správanie zodpovedá spôsobu života mnohých druhov. Phasmatodea sú prevažne nočné alebo súmračné a počas dňa využívajú vegetáciu ako miesto na odpočinok a úkryt.

Pri pozorovaní v insektáriu preto môže chovateľ vidieť zaujímavý rozdiel medzi dennou a nočnou aktivitou. Jedinec, ktorý cez deň hodiny zostáva na jednom mieste, môže byť po zhasnutí osvetlenia podstatne aktívnejší.

Čo môže chovateľ pozorovať v insektáriu?

Maskovanie pakobyliek nie je iba biologická zaujímavosť. Pri pozorovaní chovu možno sledovať niekoľko konkrétnych prejavov:

• výber polohy pozdĺž konárika alebo stonky,
• dlhé obdobia nehybnosti počas dňa,
• zmenu polohy po zotmení,
• reakciu na pohyb vzduchu,
• kývanie tela pri niektorých druhoch,
• rozdiely medzi maskovaním nýmf a dospelých jedincov.

Práve posledný bod je zaujímavý. Mladé pakobylky nemusia vyzerať ako zmenšené verzie dospelých jedincov. V rámci Phasmatodea existujú aj nymfy, ktoré používajú odlišné formy ochranného vzhľadu a správania. Odborná literatúra opisuje napríklad mimetické podobnosti niektorých mladých jedincov s mravcami alebo škorpiónmi.

Čo sa stane, keď maskovanie zlyhá?

Maskovanie predstavuje predovšetkým prvú líniu obrany – má zabrániť tomu, aby predátor pakobylku vôbec rozpoznal. Ak však predátor jedinca odhalí alebo chytí, nastupujú ďalšie obranné mechanizmy.

Podľa druhu môže nasledovať pád z vegetácie, útek, predstieranie smrti, výstražné správanie, obranný pohyb zadnými nohami alebo chemická obrana.

Phasmatodea majú aj párové obranné žľazy v hrudi, ktoré u viacerých druhov produkujú odpudivé látky. Ich stavba a chemické zloženie sa medzi druhmi výrazne líšia.

Niektoré druhy navyše používajú ostne na stehnách ako mechanickú obranu. Pri kontakte s predátorom môžu zadnými nohami aktívne zasiahnuť útočníka.

Prečo teda pakobylky vyzerajú ako konáre?

Pretože ich telo predstavuje výsledok dlhodobého evolučného prispôsobovania sa prostrediu, v ktorom žijú. Pakobylky využívajú rôzne kombinácie tvaru tela, sfarbenia, povrchových štruktúr, polohy a správania, aby znížili pravdepodobnosť odhalenia.

Niektoré druhy napodobňujú tenké konáriky, iné suchú vegetáciu alebo kôru. Listovky využívajú podobnosť s listami. Pri ďalších druhoch sa k statickému vzhľadu pridáva pohyb, ktorý pripomína vegetáciu rozkývanú vetrom.

Práve preto nie je správne vysvetľovať vzhľad pakobyliek iba vetou, že „vyzerajú ako konár, aby ich nezožrali“. Ich maskovanie je podstatne komplexnejšie a zahŕňa morfológiu aj správanie.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Prečo pakobylky vyzerajú ako konáre? je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.