Základné údaje

Výskyt a pomenovanie

Sipyloidea sipylus opísal John Obadiah Westwood v roku 1859. V databáze chovateľských kultúr je tento druh vedený pod označením PSG4. Ako krajina pôvodu chovnej línie sa uvádza Madagaskar.

Pri tomto druhu sa možno stretnúť s odlišným taxonomickým zaradením. Niektoré novšie zdroje používajú meno Sipyloidea chlorotica a označenie Sipyloidea sipylus považujú za staršie meno používané pre túto chovnú líniu. Pre chovateľské účely však označenie PSG4 – Sipyloidea sipylus zostáva praktickým identifikátorom kultúry.

Vzhľad

Samice dosahujú dĺžku približne 85 mm. Samce sú menšie a dosahujú približne 65 až 66 mm. Telo má typický pretiahnutý tvar pakobyliek a krídla predstavujú jeden z najvýraznejších znakov tohto druhu.

Pri vyrušení môže jedinec roztiahnuť krídla. Druh dokáže lietať alebo plachtiť, preto treba pri manipulácii a otváraní insektária počítať s tým, že dospelé jedince môžu pri úniku preletieť určitú vzdialenosť.

Potrava

Sipyloidea sipylus prijíma viacero druhov listov. Medzi overené kŕmne rastliny patria najmä ostružiník (Rubus spp.), hloh (Crataegus spp.), malina (Rubus spp.) a ruža (Rosa spp.).

Listy musia zostať čerstvé. Kŕmne konáre je vhodné umiestniť do nádoby s vodou tak, aby mali pakobylky počas celého chovu prístup k čerstvej potrave. Zároveň treba zabezpečiť, aby sa jedince nemohli dostať do nádoby s vodou a utopiť sa.

Pri výbere potravy treba vždy vychádzať z konkrétneho druhu. To, že určitú rastlinu prijíma Sipyloidea sipylus, automaticky neznamená, že ju možno použiť aj pri inom druhu pakobylky.

Insektárium

Pre tento druh je dôležité najmä dostatočne vysoké insektárium. Odporúčaná minimálna výška je približne 26 cm. Vyšší priestor poskytuje pakobylkám miesto na pohyb a bezpečné zvliekanie.

Insektárium by malo zároveň umožňovať dobrú výmenu vzduchu. Praktické je čiastočne uzavreté riešenie, napríklad s jednou väčšou sieťovanou plochou a ostatnými stenami z plastu alebo skla.

Priestor treba zariadiť tak, aby mali pakobylky dostatok konárov a listov na šplhanie. Zároveň musí zostať voľný priestor potrebný na zvliekanie.

Teplota a vlhkosť

Sipyloidea sipylus možno chovať pri izbovej teplote. Pri bežných domácich podmienkach preto spravidla nepotrebuje samostatný zdroj tepla.

Vlhkosť pomáha udržiavať pravidelné jemné rosenie. Praktický chovateľský postup počíta s ľahkým rosením insektária každý deň. Voda na listoch zároveň poskytuje pakobylkám možnosť napiť sa.

Rosenie však nemá nahrádzať dobré vetranie. Pri nadmerne mokrom prostredí a nedostatočnej výmene vzduchu môže dochádzať k problémom s plesňami.

Rozmnožovanie

V chove sa Sipyloidea sipylus rozmnožuje partenogeneticky. Samice preto dokážu klásť životaschopné vajíčka bez oplodnenia samcom. Vo voľnej prírode sa podľa dostupných údajov vyskytujú aj samce a druh sa tam môže rozmnožovať pohlavne.

Práve vysoká úspešnosť rozmnožovania patrí medzi dôvody, prečo treba pri chove sledovať množstvo nakladených vajíčok. Ak necháte v insektáriu všetky vajíčka, počet jedincov môže pomerne rýchlo narásť.

Vajíčka

Samica vajíčka neprenáša na jedno konkrétne miesto. Naopak, prilepuje ich na rôzne povrchy v insektáriu a na listy. Pri čistení preto treba skontrolovať steny, rohy, listy aj staré kŕmne rastliny.

Tento spôsob kladenia vajíčok je dôležitý aj pri výmene potravy. Ak staré konáre jednoducho vyhodíte, môžete spolu s nimi odstrániť aj veľké množstvo vajíčok.

Vývoj a dĺžka života

Nymfy postupne prechádzajú niekoľkými zvlekmi, počas ktorých rastú až do dospelosti. Pri zvliekaní potrebujú dostatok priestoru na zavesenie tela a voľný priestor pod sebou.

Dĺžka života dospelých jedincov je podľa dostupných chovateľských údajov približne 2 až 4 mesiace.

Je vhodná pre začiatočníka?

Áno. Tento druh patrí medzi veľmi ľahko chovateľné pakobylky. Nevyžaduje komplikované vybavenie a pri izbovej teplote možno zabezpečiť vhodné podmienky bez špeciálneho vykurovania.

Začiatočník však musí počítať s dvoma špecifikami. Prvým je schopnosť dospelých jedincov lietať alebo plachtiť. Druhým je partenogenetické rozmnožovanie, pri ktorom môže populácia rýchlo narásť.

Zhrnutie

Sipyloidea sipylus je ľahko chovateľná pakobylka s výraznými krídlami a schopnosťou lietať alebo plachtiť. Samice dosahujú približne 85 mm, zatiaľ čo samce sú menšie. V chove sa rozmnožuje partenogeneticky.

Na chov postačuje dostatočne vysoké a dobre vetrané insektárium, izbová teplota a pravidelné jemné rosenie. Ako potravu možno použiť najmä ostružiník, hloh, malinu a ružu. Pri čistení treba venovať pozornosť vajíčkam, pretože samice ich prilepujú na steny insektária, listy a ďalšie povrchy.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Sipyloidea sipylus – PSG4 je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Taxonomické zaradenie

Rozšírenie

Diapheromera femorata pochádza zo Severnej Ameriky. Jej areál siaha od Kanady cez veľkú časť Spojených štátov až po Floridu a Arizonu. Druh sa vyskytuje aj v Mexiku.

Žije na stromoch a kroch, ktorých listy využíva ako potravu. Vzhľadom na rozsiahly areál sa podmienky, v ktorých jednotlivé populácie žijú, výrazne líšia.

Vzhľad

Diapheromera femorata má veľmi štíhle a pretiahnuté telo, ktoré pripomína tenkú vetvičku. Dospelé jedince nemajú krídla.

Samičky sú väčšie a robustnejšie ako samce. Dorastajú približne do 9,5 cm. Samce bývajú menšie a dosahujú približne 7,5 cm. Sfarbenie sa pohybuje od zelenej cez hnedozelenú až po hnedú. Mladé nymfy bývajú zelené a počas vývoja postupne tmavnú.

Druh sa spolieha najmä na mimikry. Pri nehybnom zotrvaní na konári môže svojím tvarom a sfarbením pripomínať časť rastliny.

Správanie

Hlavnou obranou Diapheromera femorata je maskovanie. Pri ohrození môže zostať nehybná a svojím vzhľadom splynúť s okolím. Tento spôsob obrany je účinný najmä proti vizuálne orientovaným predátorom, napríklad vtákom.

Druh žije prevažne na vegetácii a väčšinu času trávi na hostiteľských rastlinách. Mimo obdobia párenia sa jedince správajú prevažne samotársky.

Potrava

Diapheromera femorata je bylinožravý druh, ktorý sa živí listami stromov a krov. Medzi významné potravné rastliny patria najmä duby a liesky. Nymfy využívajú aj čerešne a ďalšie dreviny.

V prírode môžu nymfy prijímať napríklad listy liesky americkej (Corylus americana), čerešne čiernej (Prunus serotina) a duba bieleho (Quercus alba). Dospelé jedince často konzumujú listy duba čierneho (Quercus velutina).

Pri chove treba zabezpečiť čerstvé listy vhodných hostiteľských rastlín. Rastliny nesmú pochádzať z miest ošetrených pesticídmi alebo inými chemickými prípravkami.

Rozmnožovanie

Diapheromera femorata sa rozmnožuje pohlavne. Samce a samice sa pária a samica následne kladie vajíčka.

Samica vajíčka jednoducho uvoľňuje z vegetácie. Padajú na zem a hromadia sa v opadnutom lístí. Tento spôsob kladenia je pre druh typický.

Kladenie vajíčok prebieha najmä od konca augusta do októbra. Následne prečkávajú nepriaznivé obdobie v opadnutom lístí.

Vajíčka a vývoj

Vajíčka zostávajú na zemi a môžu prečkať aj dve zimy. V južnejších oblastiach sa nymfy môžu z vajíčok vyliahnuť už počas nasledujúcej sezóny.

Vývoj prebieha bez štádia kukly. Druh prechádza tromi základnými životnými štádiami: vajíčko, nymfa a dospelý jedinec.

Po vyliahnutí majú nymfy zelené sfarbenie. Počas ďalších zvlekov postupne získavajú tmavšie sfarbenie typické pre dospelé jedince. Väčšina jedincov absolvuje päť zvlekov, hoci počet sa môže medzi pohlaviami líšiť.

Životný cyklus

Životný cyklus tohto druhu výrazne ovplyvňuje podnebie. Populácie zo severnej časti areálu majú spravidla dvojročný cyklus. Populácie z južnejších oblastí môžu dokončiť jednu generáciu počas jedného roka.

Načasovanie liahnutia súvisí aj s vývojom hostiteľských rastlín. Nymfy sa objavujú v období, keď majú k dispozícii čerstvú vegetáciu.

Chov

Pri chove treba zabezpečiť predovšetkým dostatok čerstvej potravy a dostatočne vysoké insektárium. Dlhé telo a končatiny vyžadujú priestor na pohyb aj bezpečné zvliekanie.

Insektárium musí umožniť pakobylke zavesiť sa počas zvliekania. Zároveň potrebuje dobré vetranie a pravidelný prísun čerstvých kŕmnych rastlín.

Presné teplotné a vlhkostné hodnoty nemožno jednoducho prebrať z podmienok jedinej lokality. Diapheromera femorata má rozsiahly prirodzený areál a jej životný cyklus sa medzi jednotlivými populáciami líši.

Zaujímavosti

Diapheromera femorata patrí medzi najznámejšie severoamerické pakobylky. Pri premnožení môže konzumovať veľké množstvo listovej hmoty a v niektorých rokoch spôsobovať výraznú defoliáciu stromov. Medzi významné hostiteľské dreviny patria duby a čerešne.

Zaujímavý je aj spôsob kladenia vajíčok. Samica ich neupevňuje na rastlinu, ale necháva ich voľne padať na zem. Vajíčka potom ukryje opadnuté lístie.

Vajíčka tohto druhu navyše pripomínajú semená. Ich stavba sa stala predmetom samostatných odborných štúdií už začiatkom 20. storočia.

Zhrnutie

Diapheromera femorata, PSG 35, je severoamerická pakobylka s rozsiahlym areálom od Kanady až po Mexiko. V slovenčine zatiaľ nemá ustálený názov. Stretnúť sa preto možno s označením pakobylka americká alebo pakobylka severná.

Druh má štíhle bezkrídle telo a spolieha sa najmä na maskovanie medzi konármi a listami. Živí sa listami stromov a krov, pričom medzi významné potravné rastliny patria duby, liesky a čerešne.

Samica kladie vajíčka voľne na zem. V severnej časti areálu môžu vajíčka prečkať dve zimy, zatiaľ čo v južnejších oblastiach sa môže vývoj jednej generácie dokončiť počas jediného roka.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Diapheromera femorata – PSG35 je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Taxonomické zaradenie

Rozšírenie

Extatosoma tiaratum pochádza z Austrálie. Jeho prirodzený výskyt zahŕňa najmä východnú časť krajiny, predovšetkým Queensland a Nový Južný Wales. Druh obýva rôzne typy vegetácie, kde mu jeho vzhľad umožňuje dobre splývať s okolím.

Samička svojím tvarom a výrastkami pripomína suchý alebo poškodený list. Takéto maskovanie jej poskytuje ochranu pred predátormi a zároveň vysvetľuje charakteristický vzhľad tohto druhu.

Vzhľad a pohlavný dimorfizmus

Samička dorastá približne do dĺžky 12 cm. Má robustné telo pokryté početnými výrastkami a tŕňmi. Sfarbenie sa môže pohybovať od hnedých až po zelenkasté odtiene. Krátke krídla jej neumožňujú aktívny let.

Samec dorastá približne do 9 cm. V porovnaní so samičkou má štíhlejšie telo, dlhšie nohy a výrazne dlhšie krídla. Dokáže lietať a jeho celkový vzhľad sa preto od samice výrazne líši.

Pohlavný dimorfizmus je u tohto druhu veľmi výrazný. Dospelého samca a samičku možno podľa veľkosti, tvaru tela a krídel rozlíšiť na prvý pohľad.

Maskovanie a obrana

Pakobylka austrálska patrí medzi druhy s výraznou mimikriou. Najmä samička svojím telom pripomína suchý list. Tŕne, výrastky a nepravidelný tvar tela ešte viac podporujú tento efekt.

Pri vyrušení môže pakobylka zaujať obranný postoj. Druh zároveň disponuje chemickou obranou a pri ohrození môže vypustiť obranný sekrét.

Pri manipulácii preto treba postupovať opatrne. Pakobylku nie je vhodné zbytočne stresovať ani chytať priamo za telo.

Aktivita a správanie

Extatosoma tiaratum je aktívnejšia najmä počas noci. Cez deň často zostáva nehybne na vegetácii a spolieha sa na svoje maskovanie.

Po zotmení začína prehľadávať okolie a vyhľadávať potravu. Pri chove preto možno najviac aktivity pozorovať večer a v noci.

Pri zvliekaní potrebuje dostatok priestoru. Pakobylka sa musí dokázať voľne zavesiť a nechať pod sebou dostatok miesta na postupné zvlieknutie starého obalu tela.

Potrava

Pakobylka austrálska je bylinožravý druh. V chove prijíma listy viacerých drevín a kríkov.

Medzi vhodné potravné rastliny patria najmä ostružiník (Rubus spp.), eukalyptus (Eucalyptus spp.), hloh (Crataegus spp.), dub (Quercus spp.), hlohyňa (Pyracantha spp.), malina (Rubus idaeus) a ruža (Rosa spp.).

Pri výbere potravy treba dbať na jej zdravotnú nezávadnosť. Listy nesmú obsahovať zvyšky pesticídov, herbicídov ani iných chemických prípravkov.

Čerstvé konáre je vhodné pravidelne kontrolovať a odstraňovať zvädnuté alebo poškodené listy. Potravu možno umiestniť do nádoby s vodou, pričom otvor nádoby treba zabezpečiť tak, aby sa do nej pakobylky nemohli dostať.

Rozmnožovanie

Extatosoma tiaratum sa rozmnožuje pohlavne aj partenogeneticky. Pri pohlavnom rozmnožovaní sa na vzniku potomstva podieľa samec a samička. Samička však dokáže vytvárať potomstvo aj bez oplodnenia.

Pri partenogenéze vznikajú samičie jedince. Tento spôsob rozmnožovania umožňuje jednej samičke založiť chov aj bez prítomnosti samca.

Partenogenetické rozmnožovanie bolo u Extatosoma tiaratum predmetom vedeckého výskumu. Výskumy ukázali, že tento druh využíva špecifický typ automixie.

Vajíčka

Samička kladie vajíčka počas dospelého života. Vajíčka často odhadzuje na zem, takže ich možno nájsť na dne insektária.

Na jednoduchšiu kontrolu možno na dno umiestniť papier alebo inú ľahko vymeniteľnú podložku. Vajíčka tak možno pravidelne zbierať a premiestniť do inkubačnej nádoby.

Inkubačná doba trvá približne osem mesiacov, pričom konkrétna dĺžka vývoja závisí od podmienok. Pri partenogenetických vajíčkach môže byť vývoj dlhší.

Nymfy

Mladé nymfy majú po vyliahnutí úplne odlišný vzhľad ako dospelé samičky. Počas ďalšieho vývoja postupne rastú a pri jednotlivých zvliekaniach získavajú charakteristický tvar dospelého jedinca.

Nymfy potrebujú vhodnú potravu a dostatok priestoru na zvliekanie. Počas posledných fáz vývoja sa postupne objavujú rozdiely medzi samcami a samičkami.

Pri chove mladých jedincov treba venovať pozornosť najmä dostatočnej výške insektária. Nedostatok priestoru môže skomplikovať úspešné zvliekanie.

Podmienky chovu

Pakobylka austrálska patrí medzi pomerne nenáročné druhy vhodné aj pre začínajúcich chovateľov. Pri správnej starostlivosti nevyžaduje komplikované technické vybavenie.

Dôležitú úlohu zohráva najmä dostatočne vysoké insektárium. Minimálna výška by mala byť približne 27 cm, pričom väčší priestor poskytuje lepšie podmienky na pohyb a zvliekanie.

Insektárium by malo poskytovať dostatok priestoru na zavesenie počas zvliekania. Vhodné je preto vertikálne riešenie s konármi alebo inou stabilnou vegetáciou.

Príliš vysoká teplota nie je vhodná. Nadmerné teplo môže negatívne ovplyvniť rast a vývoj jedincov aj kvalitu vajíčok.

Manipulácia

Pakobylka austrálska je vhodnejšia na pozorovanie než na časté branie do rúk. Pri vyrušení môže použiť obranný sekrét a neopatrná manipulácia môže zároveň poškodiť jej končatiny alebo krídla.

Pri premiestňovaní je lepšie nechať pakobylku preliezť na konár alebo inú vhodnú pomôcku. Dospelé samce treba chytať zvlášť opatrne, pretože ich krídla sa môžu ľahko poškodiť.

Po manipulácii je vhodné umyť si ruky a nedotýkať sa očí.

Zhrnutie

Extatosoma tiaratum, pakobylka austrálska, je veľký austrálsky druh s výrazným pohlavným dimorfizmom. Samička má robustné telo s tŕnitými výrastkami a výborne napodobňuje suchý list. Samec je menší, štíhlejší a má dobre vyvinuté krídla.

Druh patrí medzi pomerne nenáročné pakobylky. Potrebuje čerstvú rastlinnú potravu, dostatočne vysoké insektárium a priestor na úspešné zvliekanie. Medzi vhodné kŕmne rastliny patria napríklad ostružiník, eukalyptus, hloh, dub, hlohyňa, malina a ruža.

Zaujímavou vlastnosťou je schopnosť partenogenetického rozmnožovania. Samička tak môže vytvoriť potomstvo aj bez prítomnosti samca.

Fotografia: © Bigstockphoto

Článok Extatosoma tiaratum – PSG9 je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Taxonomické zaradenie

Rozšírenie

Clitarchus hookeri pochádza z Nového Zélandu. Druh patrí medzi pôvodné novozélandské pakobylky a v prírode obýva suchozemské prostredie.

V súčasnosti sa s ním možno stretnúť aj mimo pôvodného areálu. Databáza Phasmida Species File uvádza okrem Nového Zélandu aj populáciu na britských Scilly Isles. Záznamy o výskyte v Novej Kaledónii považuje za chybné.

Vzhľad

Clitarchus hookeri má typickú štíhlu stavbu tela, ktorá pripomína vetvičku. Sfarbenie môže byť zelené alebo hnedé a pomáha mu splynúť s vegetáciou.

Dospelé jedince dosahujú približne 8 – 10 cm, pričom veľkosť sa môže medzi jednotlivými jedincami líšiť. Samce a samice sa od seba odlišujú stavbou tela a veľkosťou.

Druh patrí medzi pakobylky s pomerne nenápadným vzhľadom. Práve tvar tela a schopnosť zostať nehybný však výrazne podporujú jeho maskovanie v prirodzenom prostredí.

Aktivita a správanie

Clitarchus hookeri využíva mimikry podobne ako mnohé ďalšie pakobylky. Pri ohrození môže zostať nehybný a spoliehať sa na svoje sfarbenie a tvar tela.

Aktivita sa zvyšuje najmä počas noci. Cez deň pakobylky často odpočívajú na vegetácii a večer začínajú vyhľadávať potravu.

Potrava

V prirodzenom prostredí sa Clitarchus hookeri živí listami rôznych rastlín. Pri chove treba zabezpečiť pravidelný prístup k čerstvej potrave vhodnej pre daný chovný kmeň.

Pri výbere kŕmnych rastlín treba vždy používať iba listy z bezpečných lokalít bez rizika kontaktu s pesticídmi alebo inými chemickými prípravkami.

Rozmnožovanie

Clitarchus hookeri je zaujímavý aj svojou reprodukčnou stratégiou. Druh sa môže rozmnožovať pohlavne, ale v populáciách sa vyskytuje aj partenogenéza. Samice teda v určitých populáciách dokážu produkovať potomstvo bez oplodnenia samcom.

Výskum populácií tohto druhu sa venuje aj geografickej partenogenéze a rozdielom medzi pohlavne a partenogeneticky vznikajúcimi populáciami. Tento jav patrí medzi zaujímavé príklady reprodukčnej variability u pakobyliek.

Pri chove preto nie je prítomnosť samca vždy nevyhnutná na získanie potomstva. Pohlavné rozmnožovanie však zostáva súčasťou životného cyklu druhu.

Vajíčka a nymfy

Samička kladie vajíčka, z ktorých sa po inkubácii liahnu malé nymfy. Mladé jedince majú štíhle telo a počas rastu postupne získavajú vzhľad dospelých pakobyliek.

Rast prebieha prostredníctvom zvlekov. Pred každým zvlekom potrebuje nymfa dostatok priestoru, aby sa mohla bezpečne zavesiť a dokončiť celý proces.

Pri chove preto treba zabezpečiť dostatočne vysoké insektárium a dostatok vetvičiek alebo inej vhodnej vegetácie.

Podmienky chovu

Clitarchus hookeri patrí medzi druhy, pri ktorých treba pri chove sledovať predovšetkým dostatok čerstvej potravy, primeranú ventiláciu a vhodný priestor na zvliekanie.

Insektárium nemusí byť extrémne vysoké, ale musí poskytnúť nymfám aj dospelým jedincom dostatok priestoru na voľný pohyb a bezpečné zvliekanie.

Pri rosení treba zohľadniť ventiláciu insektária. Nadmerná vlhkosť bez dostatočnej výmeny vzduchu môže podporovať vznik plesní a ďalšie problémy.

Manipulácia

Pri manipulácii je vhodné postupovať pokojne a šetrne. Pakobylku nechajte podľa možnosti preliezť na ruku alebo na pripravenú vetvičku namiesto násilného chytania za telo či končatiny.

Mladé nymfy sú obzvlášť citlivé. Preto s nimi manipulujte iba v nevyhnutných prípadoch a pri čistení insektária dávajte pozor na všetky jedince aj vajíčka.

Zhrnutie

Clitarchus hookeri, PSG7, je pakobylka pôvodom z Nového Zélandu. V slovenčine zatiaľ nemá ustálený oficiálny názov, preto je vhodné používať vedecké meno.

Druh zaujme štíhlym telom, schopnosťou maskovania a najmä zaujímavou reprodukčnou stratégiou. Okrem pohlavného rozmnožovania sa u neho vyskytuje aj partenogenéza.

Pri chove treba zabezpečiť čerstvú potravu, primerané podmienky prostredia, dobré vetranie a dostatok priestoru na bezpečné zvliekanie. Práve stabilné podmienky a pravidelná dostupnosť potravy patria medzi základné predpoklady úspešného chovu.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Clitarchus hookeri – PSG7 je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Taxonomické zaradenie

Rozšírenie

Heteropteryx dilatata pochádza z Malajského polostrova. Jej prirodzené prostredie tvoria tropické lesy s teplou a vlhkou klímou.

Druh žije najmä v rastlinnej vegetácii, kde využíva svoje sfarbenie a tvar tela ako ochranu pred predátormi. V prírode sa pohybuje predovšetkým na vegetácii a počas dňa často zostáva nehybný.

Vzhľad a pohlavný dimorfizmus

Samička je výrazne väčšia a mohutnejšia ako samec. Dospelé samičky môžu dosahovať približne 15 cm, pričom ich robustné telo často pôsobí ešte väčším dojmom. Sfarbenie sa pohybuje od zelenej po hnedú a dobre zapadá do okolitej vegetácie.

Samička má zakrpatené krídla a nelieta. Na tele a končatinách sa nachádzajú výrazné tŕňovité výrastky, ktoré využíva aj pri obrane.

Samec je podstatne menší a štíhlejší. Má dlhšie končatiny a jeho telo býva hnedé až tmavohnedé. Rovnako ako samička má tŕňovité výrastky, ktoré mu poskytujú určitú ochranu pred predátormi.

Pohlavný dimorfizmus je preto pri tomto druhu veľmi výrazný. Už pri dospelých jedincoch možno samca a samičku ľahko rozlíšiť podľa veľkosti a stavby tela.

Obranné správanie

Heteropteryx dilatata patrí medzi druhy, ktoré sa pri ohrození nespoliehajú iba na maskovanie. Pri vyrušení môže roztiahnuť končatiny a vystaviť tŕňovité výrastky. Zároveň môže zaujať obranný postoj, pri ktorom sa snaží pôsobiť väčším a nebezpečnejším dojmom.

Preto treba pri manipulácii postupovať pokojne. Ak pakobylku zbytočne dráždime, môže sa pokúsiť brániť pomocou zadných končatín.

Aktivita a správanie

Heteropteryx dilatata patrí medzi prevažne nočné druhy. Počas dňa často zostáva nehybná na vegetácii. Večer a v noci začína byť aktívnejšia a vyhľadáva potravu.

Mladé jedince potrebujú počas rastu dostatok priestoru na pohyb a bezpečné zvliekanie. Predovšetkým výška insektária musí umožniť, aby sa nymfa mohla voľne zavesiť a dokončiť zvlek.

Potrava

Základ potravy tvoria listy vhodných živných rastlín. V chove sa využívajú najmä ostružiník (Rubus spp.), malina (Rubus idaeus), dub (Quercus spp.), ruža (Rosa spp.) a ďalšie prijímané dreviny a kry.

Pred podaním treba rastliny skontrolovať a odstrániť poškodené alebo zvädnuté listy. Zároveň používajte iba rastliny, pri ktorých máte istotu, že neprišli do kontaktu s pesticídmi alebo inými chemickými prípravkami.

Počas zimy môže byť výber čerstvej potravy obmedzený. Preto je praktické vopred overiť dostupnosť vhodných vždyzelených kŕmnych rastlín.

Rozmnožovanie

Heteropteryx dilatata sa rozmnožuje pohlavne. Samička po párení kladie vajíčka do vhodného substrátu.

Vajíčka majú pevnú štruktúru a vývoj embrya trvá niekoľko mesiacov. Dĺžku inkubácie ovplyvňuje najmä teplota a vlhkosť prostredia.

Pri inkubácii treba sledovať stav vajíčok a zároveň zabezpečiť dostatočné vetranie. Príliš vysoká vlhkosť bez výmeny vzduchu môže podporovať vznik plesní.

Nymfy

Mladé nymfy sú podstatne menšie ako dospelé jedince. Po vyliahnutí začínajú prijímať potravu a počas rastu postupne prechádzajú jednotlivými zvlekmi.

Každý zvlek predstavuje citlivú fázu vývoja. Preto musí mať nymfa dostatok priestoru na zavesenie a vhodné podmienky v insektáriu.

Postupne získava typický vzhľad dospelého jedinca. Samičky zároveň počas vývoja výrazne zväčšujú telesnú hmotnosť a objem.

Podmienky chovu

Heteropteryx dilatata potrebuje teplé a vlhké prostredie, ktoré zodpovedá podmienkam jej prirodzeného výskytu. Insektárium musí zároveň zabezpečiť dostatočnú ventiláciu.

Pri zariaďovaní treba myslieť predovšetkým na veľkosť dospelých samičiek. Dostatočný priestor uľahčuje pohyb, prijímanie potravy aj úspešné zvliekanie.

Rosenie treba prispôsobiť ventilácii a aktuálnej vlhkosti. Namiesto trvalého premokrenia je vhodnejšie udržiavať stabilné prostredie s dostatočnou výmenou vzduchu.

Manipulácia

Pri manipulácii treba rešpektovať veľkosť a obranné správanie tohto druhu. Najmä dospelé samičky majú silné zadné končatiny s tŕňmi.

Pakobylku preto nechytajte násilím za telo alebo končatiny. Bezpečnejšie je nechať ju preliezť na ruku, konár alebo inú vhodnú pomôcku.

Pri pravidelnej starostlivosti manipuláciu obmedzte na nevyhnutné úkony. Pokojný prístup znižuje stres a zároveň znižuje riziko poranenia chovateľa aj samotnej pakobylky.

Zhrnutie

Heteropteryx dilatata, pakobylka obrovská, patrí medzi najvýraznejšie druhy pakobyliek. Zaujme najmä mohutnou stavbou tela, výrazným rozdielom medzi samičkou a samcom a charakteristickými tŕňmi.

Zároveň však nejde o druh, pri ktorom by stačilo zabezpečiť iba potravu. Chovateľ musí vytvoriť vhodné podmienky na zvliekanie, udržiavať primeranú vlhkosť a zabezpečiť dobré vetranie. Pri manipulácii treba navyše počítať s obranným správaním a tŕňmi na končatinách.

Vďaka svojim rozmerom a zaujímavému vzhľadu patrí Heteropteryx dilatata medzi atraktívne druhy pre chovateľov exotického hmyzu.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Heteropteryx dilatata – PSG18 je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Taxonomické zaradenie

V slovenskej literatúre nemá Medauroidea extradentata spoľahlivo doložený ustálený slovenský názov. V chovateľských materiáloch sa preto najbezpečnejšie používa jej latinský názov. Anglická literatúra používa najmä názov Annam Stick Insect. Staršie odborné zdroje používali pre tento druh názvy Clitumnus extradentatus a Baculum extradentatum. Aktuálne databázy používajú meno Medauroidea extradentata.

Rozšírenie

Medauroidea extradentata pochádza z Vietnamu. Odborná literatúra uvádza Vietnam ako prirodzený areál druhu. Historické typové údaje spájajú tento druh s oblasťou Annam v dnešnom Vietname.

Vďaka chovu sa Medauroidea extradentata rozšírila aj mimo svojho prirodzeného areálu. V databázach existujú napríklad aj záznamy o zavlečenej populácii v Kalifornii.

Vzhľad a pohlavný dimorfizmus

Medauroidea extradentata má štíhle telo a dlhé končatiny. Druh využíva podobnosť s časťami rastlín ako formu ochranného sfarbenia. Dospelé jedince môžu mať hnedé až zelenkasté odtiene.

Samička dorastá približne do 11 cm. Má robustnejšie telo a na hlave dva drobné rohovité výrastky. Na strednom páre nôh sa nachádzajú charakteristické listovité laloky. Tieto znaky ju umožňujú pomerne ľahko odlíšiť od samca.

Samec je menší a dorastá približne do 7 – 7,5 cm. Má štíhlejšie telo, dlhšie tykadlá a chýbajú mu výrazné rohovité výrastky a laloky typické pre samičku.

Obe pohlavia sú bezkrídle. PSG uvádza veľkosť samičiek približne 110 mm a samcov približne 75 mm.

Rozmnožovanie

Medauroidea extradentata patrí medzi druhy, pri ktorých sa v chovoch často uplatňuje partenogenéza. Samičky môžu produkovať potomstvo bez oplodnenia samcom. Odborná literatúra dokumentuje partenogenézu u tohto druhu už od 20. storočia.

Samce však tento druh úplne nevylučuje. PSG ho v súčasnosti vedie ako druh s pohlavným rozmnožovaním a historická odborná literatúra obsahuje záznamy o samcoch aj párení. V bežných chovoch však často prevládajú partenogenetické línie.

Vajíčka

Samička kladie malé vajíčka, ktoré následne zostávajú na dne insektária. Ich vzhľad je charakteristický sivohnedým až mramorovaným sfarbením. Dostupné údaje uvádzajú veľkosť približne 2 – 2,5 mm.

Dĺžka inkubácie závisí od podmienok prostredia. Dostupné chovateľské a odborné zdroje uvádzajú rozpätie približne od niekoľkých týždňov až po niekoľko mesiacov. Niektorí autori uvádzajú pri vhodných podmienkach približne 1,5 – 3 mesiace, zatiaľ čo iné chovateľské zdroje uvádzajú dlhšie obdobie.

Nymfy

Nymfy sa liahnu približne vo veľkosti 1 cm. Počas vývoja postupne zväčšujú telo a prechádzajú sériou zvliekaní. Sfarbenie mladých jedincov sa môže od dospelých jedincov líšiť a počas vývoja sa mení.

Vývoj do dospelosti trvá podľa podmienok približne 4 – 6 mesiacov. Rýchlosť vývoja ovplyvňuje najmä teplota a dostupnosť potravy.

Potrava

Medauroidea extradentata je bylinožravý druh. V chove prijíma listy viacerých druhov drevín a krov.

PSG medzi vhodné kŕmne rastliny uvádza:

• ostružiník (Rubus spp.),
• hloh (Crataegus spp.),
• dub (Quercus spp.),
• ružu (Rosa spp.).

Výskum stravy Medauroidea extradentata zároveň skúmal vhodnosť rôznych rastlinných zdrojov. Výsledky potvrdili rozdiely v raste, prežívaní a dĺžke života podľa použitej potravy.

Pri kŕmení treba používať iba rastliny bez zvyškov pesticídov a iných chemických prípravkov. Čerstvé konáre je vhodné umiestniť do nádoby s vodou tak, aby sa pakobylky k vode nedostali a neutopili sa.

Podmienky chovu

Medauroidea extradentata patrí medzi nenáročné druhy vhodné aj pre začínajúcich chovateľov. Je považovaná za veľmi ľahko chovateľný druh. Vyhovuje jej bežná izbová teplota a skôr nižšia vlhkosť s dobrým vetraním.

Pri chove netreba vytvárať tropicky vlhké prostredie, stačí jej nízka vlhkosť a dobre vetrané chovné zariadenie. Zároveň sa odporúča pravidelné jemné rosenie čistenou vodou.

Insektárium musí byť dostatočne vysoké na bezpečné zvliekanie. Pakobylka potrebuje počas zvliekania voľný priestor, v ktorom môže visieť zavesená hlavou nadol.

Manipulácia

Pri manipulácii treba postupovať šetrne. Pakobylky majú krehké končatiny a pri neopatrnom uchopení môže dôjsť k ich poškodeniu.

Najbezpečnejšie je nechať jedinca preliezť na ruku alebo na vhodnú pomôcku. Pakobylku netreba chytať za nohy ani za telo silným stiskom.

Zhrnutie

Medauroidea extradentata je bezkrídla pakobylka pochádzajúca z Vietnamu. V slovenskom jazyku nemá spoľahlivo doložený ustálený názov, preto je vhodné používať najmä jej vedecké meno.

Samička dorastá približne do 11 cm a od samca ju možno rozlíšiť podľa dvoch drobných výrastkov na hlave a listovitých lalokov na strednom páre nôh. Samec je menší a štíhlejší.

Druh patrí medzi nenáročné pakobylky. V chove prijíma najmä ostružiník, hloh, dub a ružu. Vyhovuje mu bežná izbová teplota, nižšia vlhkosť a dobré vetranie. V mnohých chovoch sa rozmnožuje partenogeneticky, takže na získanie potomstva nie je potrebný samec.

Fotografia: © bigstockphoto

Článok Medauroidea extradentata – PSG5 je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Taxonomické zaradenie

Rozšírenie

Peruphasma schultei pochádza zo severného Peru. Konkrétne obýva oblasť Cordillera del Cóndor, kde tento druh vedci pôvodne zaznamenali. Oskar V. Conle a Frank H. Hennemann ho následne vedecky opísali v roku 2005.

Jej prirodzený areál je veľmi malý. Práve preto patrí Peruphasma schultei medzi druhy s mimoriadne obmedzeným výskytom. Medzinárodná ochrana druhu súvisí najmä s jeho malým prirodzeným areálom a stavom populácie.

Napriek tomu sa pakobylka diabolská rozšírila medzi chovateľmi. Dnes ju preto nájdete v súkromných chovoch v rôznych krajinách.

Vzhľad a pohlavný dimorfizmus

Samička dorastá približne do dĺžky 5,5 cm. Má zamatovo čierne telo, výrazné žlté oči a krídla s červenými plochami. Červené sfarbenie zostáva pri bežnom pohybe väčšinou skryté.

Samec býva menší a dorastá približne do 4,5 cm. Rovnako ako samička má čierne telo, žlté oči a červené sfarbenie na krídlach.

Obe pohlavia teda nesú rovnaké charakteristické znaky. Rozdiel vo veľkosti však umožňuje pomerne ľahko rozlíšiť samca od samičky.

Obranné správanie

Pakobylka diabolská využíva pri ohrození viacero obranných mechanizmov. Najskôr môže roztiahnuť krídla a náhle odhaliť ich výrazné červené sfarbenie. Takýto kontrast môže predátora prekvapiť a na chvíľu odvrátiť jeho pozornosť.

Okrem toho používa aj chemickú obranu. Pri silnom vyrušení dokáže vystreknúť obranný sekrét, ktorý môže podráždiť oči a sliznice. Preto s ňou treba pri manipulácii zaobchádzať opatrne.

Ak sa obranný sekrét dostane do očí, okamžite ich vypláchnite veľkým množstvom čistej vody. Zároveň sa vyhnite ďalšiemu treniu očí.

Aktivita a správanie

Peruphasma schultei patrí medzi prevažne nočné pakobylky. Cez deň väčšinou odpočíva na rastlinách alebo v pokojnej časti insektária. Naopak, po zotmení začína aktívnejšie liezť a vyhľadávať potravu.

Pri chove preto stačí zabezpečiť vhodné miesto na odpočinok počas dňa a dostatok priestoru na pohyb v noci. Zároveň potrebuje dostatok priestoru na bezpečné zvliekanie.

Potrava

Základ potravy tvorí najmä vtáčí zob (Ligustrum spp.). Táto rastlina má pre chovateľov veľkú výhodu. Vždyzelené druhy totiž umožňujú zabezpečiť čerstvé listy aj počas zimy.

Okrem vtáčieho zobu prijíma pakobylka diabolská aj ďalšie rastliny. V chovoch sa používa napríklad zemolez (Lonicera spp.), aukuba japonská (Aucuba japonica) alebo ostružiník (Rubus spp.).

Pri výbere potravy však vždy dbajte na jej zdravotnú nezávadnosť. Rastliny nesmú obsahovať zvyšky pesticídov, herbicídov ani iných chemických prípravkov. Preto je vhodné používať iba bezpečne získané krmivo.

Rozmnožovanie

Pakobylka diabolská sa rozmnožuje pohlavne. Na úspešné rozmnožovanie teda chovateľ potrebuje samca a samičku.

Po párení kladie samička vajíčka na dno insektária. Vajíčka majú približne 4 mm a ich povrch je tmavý a hladký.

Preto sa pri chove oplatí umiestniť na dno insektária ľahko vymeniteľnú podložku. Chovateľ tak môže vajíčka jednoducho kontrolovať a podľa potreby ich premiestniť do inkubačnej nádoby.

Inkubačná doba závisí od podmienok chovu. Zvyčajne trvá približne 3 až 6 mesiacov. Najmä teplota a vlhkosť môžu ovplyvniť rýchlosť vývoja vajíčok.

Nymfy

Nymfy sa liahnu s dĺžkou približne 1,5 cm. Spočiatku majú štíhle telo a postupne získavajú charakteristický vzhľad dospelých jedincov.

Počas rastu sa pravidelne zvliekajú. Pri každom zvliekaní zväčšujú svoje telo a približujú sa k dospelej forme. Preto musí insektárium poskytovať dostatok priestoru na zavesenie.

Vývoj do dospelosti trvá niekoľko mesiacov. Pri vhodnej teplote a dostatku potravy môže vývoj trvať približne šesť mesiacov.

Podmienky chovu

Peruphasma schultei patrí medzi pomerne nenáročné druhy. Aj začínajúci chovateľ preto môže pri dodržaní základných podmienok dosiahnuť úspešný chov.

Insektárium musí zabezpečiť dostatočné vetranie. Pakobylke vyhovuje skôr suchšie prostredie a izbová teplota. Zároveň jej pravidelne zabezpečte vodu jemným rosením.

Rosenie zároveň zvyšuje krátkodobú vlhkosť vzduchu. Netreba však udržiavať insektárium trvalo mokré, pretože nadmerná vlhkosť spolu so slabým vetraním môže podporovať vznik plesní.

Pri zariaďovaní insektária myslite predovšetkým na bezpečné zvliekanie. Pakobylka potrebuje dostatok priestoru na zavesenie, a preto je vyššie insektárium vhodnejšie ako príliš nízka nádoba.

Manipulácia

Pakobylka diabolská pôsobí pokojne, no pri manipulácii treba rešpektovať jej chemickú obranu. Ak ju vystrašíte alebo príliš silno dráždite, môže vystreknúť obranný sekrét.

Preto nie je potrebné pakobylky pri bežnej starostlivosti chytať do rúk. Oveľa šetrnejšie je nechať ich preliezť na konár alebo inú vhodnú pomôcku.

Po manipulácii si vždy umyte ruky. Zároveň sa vyhnite kontaktu rúk s očami.

Zhrnutie

Peruphasma schultei, pakobylka diabolská, pochádza zo severného Peru a patrí medzi výrazné druhy pakobyliek. Jej čierne telo, žlté oči a červené krídla jej dodávajú nezameniteľný vzhľad.

Zároveň má účinnú chemickú obranu. Pri ohrození môže ukázať červené krídla a následne použiť dráždivý obranný sekrét. Pri manipulácii preto treba postupovať pokojne a opatrne.

Chov však nie je mimoriadne náročný. Pri správnom vetraní, vhodnej teplote, primeranej vlhkosti a pravidelnom prísune bezpečnej potravy môže pakobylka diabolská prosperovať aj v domácom chove.

Fotografia: © Bigstockphoto

Článok Peruphasma schultei – PSG270 je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Taxonomické zaradenie

Rozšírenie

Eurycantha calcarata pochádza z oblasti Novej Guiney a priľahlých ostrovov v Melanézii. Jej výskyt súvisí predovšetkým s tropickými lesnými biotopmi, kde sa pohybuje medzi vegetáciou a počas dňa vyhľadáva vhodné miesta na ukrytie.

Staršie zdroje uvádzali výskyt tohto druhu aj v severnej Austrálii. Tieto záznamy však zostávajú sporné, preto je vhodnejšie uvádzať Novú Guineu a priľahlé ostrovy ako potvrdenú oblasť výskytu.

Vzhľad a pohlavný dimorfizmus

Samička môže dorastať približne do 15 cm. Má mohutné, robustné telo a tmavohnedé až takmer čierne, výrazne lesklé sfarbenie. Krídla nemá. Na konci bruška sa nachádza výrazné kladielko, pomocou ktorého ukladá vajíčka do substrátu.

Samec dorastá približne do 12 cm. Rovnako ako samička je bezkrídly a má tmavé, lesklé sfarbenie. Na zadných nohách má výrazné tŕne, ktoré využíva pri obrannom správaní.

Pohlavia sa teda líšia nielen veľkosťou, ale aj stavbou zadných nôh. Samička má zároveň výraznejšie a robustnejšie telo.

Obranné správanie

Pakobylka drapľavá patrí medzi druhy, ktoré sa pri ohrození dokážu aktívne brániť. Samec môže zdvihnúť bruško a roztiahnuť zadné nohy. Následne sa snaží útočníka zasiahnuť tŕňmi na stehnách.

Takéto správanie môže byť nepríjemné pri manipulácii. Preto je vhodné nechať pakobylku v pokoji a zbytočne ju nechytať rukami, najmä ak zaujme obranný postoj.

Aktivita

Eurycantha calcarata je prevažne nočný druh. Počas dňa zostáva ukrytá alebo odpočíva na pokojnom mieste v insektáriu. Po zotmení sa začína pohybovať a vyhľadáva potravu.

Z tohto dôvodu je vhodné umiestniť do insektária aj úkryt, napríklad kus korkovej kôry. Pakobylka ho môže počas dňa využívať ako bezpečné miesto na odpočinok.

Potrava

Pakobylka drapľavá prijíma listy viacerých druhov rastlín. Medzi vhodné kŕmne rastliny patria najmä:

• ostružiník (Rubus spp.),
• maliník (Rubus idaeus),
• brečtan (Hedera spp.),
• hloh (Crataegus spp.),
• dub (Quercus spp.),
• ruža (Rosa spp.),
• buk (Fagus spp.).

Čerstvé listy treba pravidelne dopĺňať. Pri výbere potravy je dôležité používať iba rastliny, ktoré neprišli do kontaktu s pesticídmi alebo inými chemickými prípravkami.

Rozmnožovanie

Pakobylka drapľavá sa rozmnožuje pohlavne. Samička pomocou kladielka ukladá vajíčka do substrátu. Pre kladenie je preto vhodné pripraviť v insektáriu samostatnú nádobu so substrátom.

Vajíčka majú približne valcovitý tvar, sivohnedé sfarbenie a veľkosť približne 8 × 4 mm. Inkubácia trvá približne 9 mesiacov, pričom jej dĺžku ovplyvňujú podmienky prostredia.

Nymfy

Mladé nymfy sa liahnu s veľkosťou približne 1,5 – 2 cm. Spočiatku majú hnedé sfarbenie. Počas ďalšieho vývoja sa ich vzhľad mení a postupne získavajú zelené až mramorované odtiene.

S pribúdajúcim vekom sa sfarbenie mení na tmavohnedé, typické pre dospelé jedince. Nymfy potrebujú dostatok priestoru na zvliekanie a vhodné podmienky na bezpečný vývoj.

Podmienky chovu

patrí medzi pomerne nenáročné druhy na chov. Insektárium môže byť stredne vlhké až skôr suchšie, no pakobylky musia mať pravidelný prístup k vode.

Dôležitú úlohu preto zohráva bezpečné napájanie. Ak používate nádobu s vodou, mala by byť zabezpečená tak, aby sa do nej pakobylka nemohla dostať a utopiť. Riziko vzniká najmä vtedy, keď hmyz v noci aktívne vyhľadáva zdroj vlhkosti.

Pri chove treba myslieť aj na priestor potrebný na zvliekanie. Pakobylka by mala mať nad sebou dostatok voľného miesta, aby mohla bezpečne visieť počas zvliekania.

Starostlivosť o vodu a insektárium

Pakobylky drapľavé prijímajú pomerne veľké množstvo vody. Preto je dôležité zabezpečiť im pravidelný prístup k vlhkosti.

Nádoby s vodou alebo čerstvými konármi treba upraviť tak, aby sa do nich hmyz nemohol dostať. Vhodné riešenie zároveň umožní pravidelnú výmenu potravy bez zbytočného narúšania prostredia v insektáriu.

Počas dňa pakobylky ocenia pokojné miesto na ukrytie. Kúsok korkovej kôry alebo podobný úkryt im poskytne priestor, kde môžu nerušene odpočívať.

Zhrnutie

Eurycantha calcarata, pakobylka drapľavá, je veľký a robustný druh s charakteristickým tmavým sfarbením a výraznými tŕňmi na zadných nohách. Najaktívnejšia je v noci, zatiaľ čo počas dňa vyhľadáva úkryt.

Pri chove potrebuje vhodné kŕmne rastliny, bezpečný prístup k vode, priestor na zvliekanie a vhodné miesto na kladenie vajíčok. Vďaka svojmu výraznému vzhľadu a zaujímavému obrannému správaniu patrí medzi atraktívne druhy pre chovateľov pakobyliek.

Fotografia: © Bigstockphoto

Článok Eurycantha calcarata – PSG23 je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.

Taxonomické zaradenie

Rozšírenie

Phyllium giganteum pochádza zo západnej Malajzie, kde obýva tropické dažďové pralesy. Najčastejšie sa pohybuje vo vetvách krovinatých a stromovitých rastlín. Preto mu vyhovujú najmä vlhké, teplé a husto zalesnené biotopy.

Morfológia a pohlavný dimorfizmus

Samička dosahuje maximálnu dĺžku tela približne 12 cm. Má široké, ploché a výrazne listovité telo. Základné sfarbenie je hráškovozelené, no chovatelia poznajú aj žlté a hnedé línie alebo jedince so škvrnami v týchto farbách. Na tele má prvý pár tuhých krycích krídel (tegminy), no lietať nedokáže. Zvyčajne žije približne 6 – 9 mesiacov. Prvé vajíčka začína klásť 4 – 6 týždňov po poslednom zvleku a počas života môže naklásť približne 130 – 280 vajec.

Samec dorastá do maximálnej dĺžky približne 8 cm. Jeho telo je zúžené a koniec abdomenu má dvakrát vykrojený. Na rozdiel od samičky má dobre vyvinuté priehľadné krídla a dokáže lietať. Žije iba niekoľko týždňov. V zajatí sa vyskytuje mimoriadne vzácne a chovatelia sa často stretávajú skôr s neplodnými gynandromorfmi.

Zvláštne znaky

Pri podráždení alebo počas komunikácie môže Phyllium giganteum vydávať jemné vrzavé zvuky. Zvuk vzniká trením prvých článkov tykadiel.

Etológia

Phyllium giganteum patrí medzi nočné druhy a vyznačuje sa veľmi pokojnou povahou. Počas dňa zostáva väčšinou nehybné a tým ešte viac využíva svoje dokonalé maskovanie. Po zotmení však ožíva, začína prijímať potravu a pohybuje sa medzi listami.

Nymfy sú po vyliahnutí aktívnejšie. Po prvom zvliekaní však ich aktivita výrazne klesá. Pri ohrození sa druh spolieha predovšetkým na pasívnu obranu a mimikry.

Potrava

Preferované druhy rastlín: ostružina (Rubus spp.), malina (Rubus idaeus) a dub (Quercus spp.).

Odporúčania pri kŕmení: Listy pravidelne obmieňajte, približne 1 – 2 × týždenne, najmä počas zimných mesiacov. Zároveň je vhodné používať stále rovnaký druh rastliny. Náhla zmena potravy totiž môže viesť k problémom a v niektorých prípadoch aj k úhynu.

Mladým nymfám uľahčíte príjem potravy tým, že okraje listov mierne predkrájate. Takto sa k potrave dostanú jednoduchšie.

Rozmnožovanie

Phyllium giganteum sa rozmnožuje partenogeneticky. Samičky preto na reprodukciu nepotrebujú samca. Vajíčka dosahujú veľkosť približne 7 mm a majú tmavohnedé až čierne sfarbenie a pentagonálny prierez.

Inkubačná doba trvá približne 5 – 7 mesiacov pri teplote 25 °C. Chovatelia vajíčka ukladajú na vlhký papier. Zároveň však treba dbať na prevenciu plesní a medzi jednotlivými obdobiami rosenia papier pravidelne nechať preschnúť.

Nymfy

Nymfy merajú po vyliahnutí približne 1,5 – 2 cm. Spočiatku majú tehlovočervené sfarbenie, po prijatí potravy však postupne získavajú zelenú alebo žltú farbu.

Počas prvých 2 – 3 dní po vyliahnutí potravu neprijímajú. Vodu však potrebujú, preto im treba zabezpečiť vhodné podmienky na jej prijatie. Následne začínajú prijímať potravu a postupne rastú.

Celý vývoj trvá približne 6 – 9 mesiacov. Samce pritom absolvujú o jedno zvliekanie menej než samičky.

Podmienky chovu

Phyllium giganteum patrí medzi náročnejšie druhy, preto ho neodporúčame úplným začiatočníkom. Pri chove treba venovať pozornosť najmä teplote, vlhkosti, ventilácii a dostatočnému priestoru na zvliekanie.

Listovky nikdy nechovajte spolu s inými druhmi pakobyliek. Pri nedostatku potravy totiž môže dôjsť k ich napádaniu.

Zhrnutie

Phyllium giganteum predstavuje fascinujúci príklad dokonalej mimikrie a partenogenézy. Vďaka svojim nárokom však patrí predovšetkým do chovu skúsenejších chovateľov tropického hmyzu.

Okrem výnimočnej morfológie zaujme aj pokojným správaním a zaujímavým vývojovým cyklom. Práve preto patrí medzi atraktívne druhy, ktoré si získali pozornosť chovateľov aj odborníkov.

Fotografia: © Bigstockphoto

Článok Phyllium giganteum – PSG72 je zobrazený ako prvý na Pakobylky.sk.